Pôrodu sa už nebojím. Zvládnete to tiež!

Lenže namiesto toho, aby som si na začiatku tehotenstva začala dôverovať a spoliehala sa na to, že som vo výbornej fyzickej aj duševnej kondícii, poznám svoje telo a rozumiem mu, podľahla som strachu. Strachu s nezvyčajne veľkým „S“!

Podplatím ich, chcem „cisára“!

Svoj diel viny paradoxne nesú aj moji najbližší; moja mama, sestra a kamarátky. Akoby sa dohodli, všetky do jednej totiž líčili svoje pôrody ako hrôzostrašné zážitky na tenkej hranici života a smrti. Potom už stačilo niekoľko diskusií na internete, pozretie pár pôrodných videí a prehliadka pôrodnice, pri ktorej sme mali s mužom smolu, pretože sme natrafili na pôrodnú asistentku s výzorom aj správaním dozorkyne väzenia (či zamestnankyne bitúnku).

Pomyselnú bodku za mojím strachom urobila posledná kontrola v pôrodnici, keď som pripojená na monitor počúvala z druhej miestnosti (za tenkými posuvnými dverami) hlasné stonanie akejsi rodiacej mamičky. Vtedy som bola rozhodnutá, že urobím čokoľvek, pokojne dám aj úplatok, len aby ma uspali a bábätko prišlo na svet cisárskym rezom.

„Ok, to dám!“ pomyslela som si a prepla sa do pretekárskeho režimu. Na cestu do pôrodnice som si vtedy naozaj do tašky pribalila aj poriadne hrubú obálku, hoci som vôbec nevedela, ako všetko zorganizujem – nikdy som úplatok nedala a nikdy som s takýmto správaním nesúhlasila. V pôrodnici sa zdalo, že sa na mňa usmialo šťastie, lekára na príjme som totiž poznala z pretekov a z jedného bežeckého workshopu, kde sme spoločne trénovali. Vôbec som však netušila, že je tento sympatický bežec pôrodník.

„Okamžite tie peniaze strčte späť, najlepšie manželovi do pokladničky, nech ich nerozfúkate na hlúposti. Počkajte, ako sa vám o chvíľu zídu na kvalitný športový kočík na behanie! A teraz, dušinka, utekajte do sprchy, nebude to dlho trvať a budeme finišovať. A garantujem vám, že vy pôrod zvládnete ľavou zadnou!“ Musím povedať, že mi vtedy z jeho suverénneho správania spadla sánka, ale dôvera „kolegu športovca“ a pôrodníka v jednom mi dodala odvahu. „Ok, to dám!“ pomyslela som si a prepla sa do pretekárskeho režimu.

Rýchly finiš

„Tak mamička, myslím, že pôjdeme na to,“ povedala mi pôrodná asistentka potom, čo som vyliezla zo sprchy a ona ma vyšetrila. „Ale veď ešte nemám poriadne kontrakcie,“ habkala som. Stále som podvedome čakala šialenú a absolútne nezvládnuteľnú bolesť – teda nie, že by kontrakcie po 2 minútach boli prechádzka ružovým sadom, ale očakávala som niečo oveľa horšie.

Samotný pôrod bábätka potom trval vraj asi štvrťhodinu, ale to som už bola v „inom vesmíre, v inej dimenzii“, čo som vlastne trochu poznala z pretekania – zrazu ste len vy a vaše telo. Všetko sa deje akoby automaticky v akejsi uzavretej bubline, do ktorej z diaľky doliehajú zvuky z vonkajšieho sveta. Moja bublina praskla vo chvíli, keď mi pôrodník oznamoval, že ten športový kočík rozhodne nemal byť ružový. V tej chvíli mi vôbec nedochádzalo, prečo tu ten chlap teraz motá, veď preboha rodím!

Lenže o chvíľu mi „pristál“ na bruchu maličký uzlíček. „Bože, ja som to naozaj zvládla? To je môj syn?“ pýtala som sa zmätene. Celá pôrodná sála sa na mne bavila, nemohla som uveriť, že už mám pôrod za sebou!

Už sa teším na druhé

Od začiatku kontrakcií to trvalo 10 hodín a samotný pôrod bábätka ušiel strašne rýchlo. „Druhý pôrod si musím viac užiť!“ povedala som manželovi, ktorý si evidentne musel myslieť, že som sa pomiatla. Namiesto toho, aby som plakala dojatím, smiala som sa ako blázon a musím povedať, že som to asi preniesla aj na Adámka, ten je od narodenia slniečko, ktoré zaplače len vtedy, keď má naozaj hlad.

Milé mamičky, nebojte sa pôrodu! Verte si, vaše telo všetko zvládne, nekazte si podobne ako ja krásne dni tehotenstva strachom. A keby sa náhodou niečo nedarilo, nie ste na to samy, armáda „bielych“ plášťov je pripravená vyriešiť takmer každý váš problém.