Náš plánovaný cisársky rez

Rada by som sa podelila o svoju skúsenosť s plánovaným cisárskym rezom a možno tak aj podporila mamičky, ktoré budú v rovnakej situácii ako ja :-).

Ako to začalo, no asi ako všade. Dve čiarky na teste boli celkom jasné. A s nimi bolo od začiatku jasné, že bábätko príde na svet plánovaným CS (teda pokiaľ si to nerozmyslí skôr :-)... rodiť jednoducho nemôžem, dopadlo by to zle pre mňa). Rozhodnutie od začiatku bolo o tom, či ešte jedno dieťa. Keďže som bola 18 rokov jedináčik, nechcela som za žiadnu cenu mať už od detstva len jedno dieťa. Vždy som rozmýšľala o dvoch. A tak to dopadlo, ako to dopadlo, áno, idem do toho :-).

Toto tehotenstvo bolo celkom bezproblémové, aj keď zvládať k tomu staršieho súrodenca nie je teda úplne božské, ako keď som si pri prvom mohla ísť ľahnúť, kedy sa mi aj chcelo atď. Zrazu sa to blížilo a vo mne hlodal červíček strachu. Preboha, čo ak to nestihnem do pôrodnice. Čo ak to nespoznám a budem rodiť... panika, hrôza. Nepredstaviteľný pocit vedieť, že dieťa by šlo von prirodzene, keď nesmie. Začalo to hlodať okolo 36. t... 38. už bola celkom kríza :-). Výjazd do nemocnice s tým, že rodím, bol našťastie len jeden a poplach bol zbytočný :-). Poradňa so stanovením termínu bola pre mňa takmer s kolapsom na mieste.

V poradni ma vzali do ambulancie – sestrička mi vraví, no neviem, neviem pani, nechcete ísť inam, tu sa teraz všetko rodí... rodí, infarkt, zrýchlený dych, v očiach smrť... myslela som, že v tú chvíľu skolabujem, tú paniku neviem opísať, bolo to ako stáť dobrovoľne pred vlakom a čakať, kým sa rozbehne. Hrôza... do toho vchádza z ambulancie doktor a oznamuje mi, že sa ospravedlňuje, ale že musí ísť na obed a do 30 minút príde.

Vychádzam z ambulancie s mŕtvolným výzorom. Manžel sa ma ujíma, vedie ma a ideme sa tiež najesť. No nezjedla som skoro nič :-). Manžel ma podporuje a hovorí, že sestra predsa nepozná diagnózu, nech sa nebojím, že doktor určite CS potvrdí. Infarktový stav pred vchodom do ambulancie neviem ani opísať. Otvorím dvere a tam sedí usmiaty doktor a vidí ma, ako vyzerám. Zľakol sa a hneď sa pýta, čo mi je :-). A vraví, no v tejto ambulancii ordinujem ja, za sestru sa ospravedlňujem. Pri vás samozrejme pôrod neprichádza do úvahy a už sme plánovali termín.

Zrazu to zo mňa spadlo a azda som sa už aj na ten CS tešila :-). Len som bola bohužiaľ prechladnutá a celková anestézia sa v týchto prípadoch neodporúča, a tak moja voľba musela padnúť na spinálnu anestéziu. Dnes si azda aj hovorím, že vlastne dobre, že tak :-). Bol to krásny zážitok, skoro ako pôrod.

Ten pocit, keď viete, že o chvíľku to bude. Keď vám oznámia, že už teda režú :-). A vy viete, preboha, už... sa nedá opísať. Podvedome čakáte na prvý plač. A on príde. Vypáčenie bábätka z bruška je síce zvláštny pocit, ale tak nejako zaniká vo vlnách radosti. Potom bábätko zabalia a dajú vám ho k tvári a už je vám celkom jedno, čo sa za tou plachtou deje. Keď bolo najhoršie a moje pocity začali panikáriť a bol taký okamih, upla som sa na hodiny na sále a na diskusiu s anestéziológom. A musím povedať, že sú to ľudia, ktorí naozaj vedia, čo robia, a snažia sa vám nepríjemnosti uľahčiť, ako sa len dá.

Môj zážitok z CS v spinálnej anestézii bol dokonalý so všetkým, čo k tomu patrí, aj keď spočiatku plný obáv. Ku koncu som trošku viac krvácala, myslím, že hovorili z ľavej strany, a to bolo nepríjemné, keď som počula, ako sa rozprávajú, tu nám to tečie a tak :-). Napriek tomu po skoro dvoch rokoch rada spomínam a nemenila by som.

Všetko zlé je na niečo dobré, všetko má svoj zmysel. Ja mám doma dve krásne zdravé deti a priala by som to každému.