Bojím sa mať druhé dieťa :(

S manželom sme bábätko plánovali a otehotnela som hneď v druhom mesiaci. Nevoľnosti som nemala, bolo mi veľmi dobre. Ako laborantka som musela zostať doma, nemohla som do laboratória. Tak som zostala na PN. Som od prírody silnejšej postavy, ale hneď ako som zostala doma, moja váha išla rýchlo hore a pribrala som 25 kg.

Počas tehotenstva som mala vysoký tlak, dostala som rôzne tabletky po mnohých vyšetreniach. Na konci tehotenstva som mala hrozné bolesti chrbta a bokov. Keď som sa chcela otočiť v posteli, počítala som do sto a s veľkou bolesťou som sa pomaly otáčala. Bála som sa, že skončím na vozíku. Každý krok bol pre mňa utrpenie, cítila som sa hrozne. Celkovo to tehotenstvo bolo horor. A aj keď som sa poctivo mazala celá od hlavy až po päty, moje telo bolo a je ako veľká mapa. Celá som popraskala. Na bruške mám neuveriteľné strie, až 1 cm popraskané.

A tým všetkým to vlastne začalo... Chodila som na pravidelné ozvy. Sestričky sa ma museli každý deň pýtať, prečo som taká popraskaná, prečo som o seba viac nedbala a dovolila si pribrať 25 kg. Boli to samé narážky na moju postavu.

Keďže som mala tie tabletky na tlak, objednali ma na piatok už do pôrodnice, že mi pôrod vyvolajú (prenášala som už 5 dní). Pán doktor mi sám od seba navýšil tabletky (2x toľko), pretože som bola veľmi tučná. Tlak som mala 90/60 a to bolo vraj v poriadku (?!).

Prišla som teda v piatok, dostala som tabletku na vyvolanie. V sobotu sa nedialo nič a v nedeľu zase nič (asi sa tam ani nepracovalo), v pondelok ráno som dostala ďalšiu tabletku na vyvolanie a už to išlo. Začalo mi byť hrozne zle, točila sa mi hlava a mala som pravidelné bolesti, po 3 minútach. Doplazila som sa za sestričkou. Hovorím jej, že mi odišiel hlienový čap a je mi hrozne zle. Bábätko som necítila. Sestra ma prezrela, vraj to zďaleka nie je pôrod a mám sa vrátiť späť na izbu (vrátiť?). Nie, ja som sa plazila po stene. Nikto sa o mňa nestaral.

Po hodine šialených bolestí ma zavolali na ozvy, musela som ísť samozrejme po svojich! Nechali ma tam ďalšiu hodinu ležať. Sestričky sa mi smiali, že pôrod to nie je a že to bude horšie. Ja som už plakala, že nechcem. A čo ony? Počula som cinkot lyžičiek o hrnčeky s kávičkou! Po tej hodine mi prišli skontrolovať ozvy.

Lenže graf bol ako pravítko. Bábätko sa nehýbalo. Zavolali primára. A ten na mňa: „Vy robíte, akoby ste už rodili!" S neuveriteľne hnusným tónom. No a zrazu to bola rýchlovka. Rýchlo na sál! Akútny cisársky. Stále mám v hlave tie jeho slová: „Rýchlo, rýchlo, nech nie je neskoro. Musíme ich zachrániť!" Ja som sa totiž tiež strácala. Neviem, čo mi pichli, ale v tej chvíli som len hovorila sestričke, nech dajú vedieť manželovi a hlavne nech zachránia nášho syna. Potom so mnou rýchlo išli na operačnú sálu. Tam čakalo množstvo ľudí v zelených odevoch. Anestéziologičku nikto nevedel nájsť. Potom teda nakoniec prišla stará nevrlá pani. Ja som tam sedela úplne nahá a bola mi zima. Chcela ma uspať na pol tela. Nevedela nájsť to miesto na chrbtici, kam sa to pichá. Popichala mi celý chrbát (to mi hovoril manžel, že mám celý chrbát fialový). Nevedela sa trafiť, raz mi vyletela aj noha. Keď o tom tak premýšľam, mohla mi niečo urobiť s miechou! Ona všetko okomentovala tým, že takú hrozne tučnú ženskú nevidela (pritom som nebola nejako tučná) a odišla. A to už bolo fakt za 5 minút dvanásť, ani papier som nestihla podpísať. Len som musela zavrieť oči. Počula som okovy na nohy a ruky. Ucítila som niečo štipľavé...

Neviem, čo sa stalo, už sa to asi nikdy nedozviem. Od prijatia na sál do prebudenia na JIS uplynuli 4 hodiny. Umrela som im? Oživovali ma? Bolo niečo s malým? Neviem, ani to už nechcem vedieť. Prebudili ma na JIS.

Narodil sa nám Honzíček a je úplne zdravý, a to bolo to najdôležitejšie.

Doviezli mi ho až tretí deň, mala som čo robiť, aby som sa postarala sama o seba. Mliečko som nemala ani kvapku. Nešlo to, aj keď som sa dosť snažila. Jazva mi praskala ešte pol roka po pôrode....15. marca to bude 5 rokov a ja to cítim úplne živo, aké to bolo. Honzík je zdravý chlapec, ale na mne to nechalo veľkú jazvu. Jednak na bruchu, jazva šialene zašitá, brucho nad ňou vôbec necítim, ale na duši mi zostala najväčšia jazva. Väčšinou sa bránim tým, že by sme to finančne nezvládli (čo je pravda, pretože by som potom prácu znovu nenašla. Vrátila som sa späť ako laborantka, prácu svoju milujem a keby som odišla opäť na materskú, späť by ma už nevzali).....keďže nás biologický otec môjho Honzíka opustil, keď mal 2 roky, nechal nám kopu dlhov,....ale to už je na ďalší príbeh :)