Tretí pôrod

Tak takto človek čumí na Malé lásky, potom mu napíše kamarátka a opisuje svoj pôrod, a tak som si uvedomila, že som ešte stále nenapísala ten svoj posledný :-D dcéry to zaznamenané majú, a syn nie. Tak to idem napraviť. Nadväzujem na môj príbeh „Moje tretie tehotenstvo“. Než mi to zas niekto skritizuje, upozorňujem, že si to píšem skôr ako denníček, pre svoje neskoršie potreby, až budem deťom robiť rozsiahle denníčky. Som spokojná, že všetko bolo tak, ako bolo, a nič by som asi nemenila. Takže ako som písala v príbehu uvedenom vyššie, po príchode z nemocnice s Naty sme mali s mužom nejako po 22. hodine romantiku. Potom sme išli okolo polnoci spať, ale v mojom prípade nie nadlho. Zhruba od pol druhej som začala mať bolesti, nepravidelné, ale dosť rýchlo za sebou, vždy som začala zaspávať a zrazu buch, zas kontrakcia. Niekedy boli od seba 3 minúty, niekedy 8 minút. Takto to išlo hodinu, než som si povedala dosť. O pol tretej som si išla napustiť vaňu a vliezla som do teplej vody. Ako si tak relaxujem, bolesti ustávajú. O štvrť na štyri sa zobudil partner a prišiel za mnou, čo a ako. Vravím hele asi ešte nič, už pôjdem z vane von. Chvíľu čakám, potom vypúšťam vodu a zrazu vidím, že slabo krvácam. Tak naňho potichu volám, že zmena plánu a ideme. Partner ide o poschodie nižšie, kde bývajú jeho rodičia, po mamku, aby išla k našim dievčatám. Tá sa oblieka a ide. Ja sa medzitým sušiem, balím doklady, obliekam sa a zrazu zo mňa na koberec vypadol strašne veľký kus krvi (slabším povahám sa ospravedlňujem), to som začala panikáriť, lebo som kedysi čítala, že by sa mohla odlučovať placenta a bábätko by mohlo umrieť. Strašne sa vnútri trasiem, ale nedávam nič najavo, muž je ešte väčší strachopud ako ja a nechcem ho stresovať, keď má šoférovať. Len ho poháňam, nech už ideme. Nakoniec vyrážame. Do pôrodnice dorazíme o 4:30. Na príjme nás víta sestrička, ktorá si nás pamätá z planého poplachu spred asi 3 týždňov. Idem sa prezliecť do ich úboru a na príjem. Hneď ako mi nasadia monitor a ja počujem srdiečko, upokojím sa. Medzitým vypisujeme papiere, súhlasy a také tie dokumenty. Potom príde doktor, veľmi milý, podá ruku mne aj partnerovi, predstaví sa, takéto správanie by malo byť u lekárov štandardom, ale bohužiaľ nie všade to tak je. Najprv robí ultrazvuk, či sa zas synáčik nejako nepretočil, všetko je ale ok, poloha hlavičkou dole, je zostúpený a darí sa mu dobre. Potom ma vyšetrí hmatom a hovorí „No výborne, už máte polovicu za sebou, otvorená na 5“, hovorím si ty jo, paráda. Ale rada by som mala klystír, tak hovorím, aby sa vôbec stihol. Sestrička ma berie na prípravňu, dostanem klystír, potom idem do sprchy, kde predychávam kontrakcie. Potom chcem ísť už na sál, kde čaká partner v nemocničnom úbore, ale opäť začnem strašne krvácať, ako keď pustíte kohútik s vodou, a ide zo mňa zrazenina ešte väčšia ako doma. Hovorím si ty vo*e čo to má byť, zvoním rýchlo na sesternu, sestrička je hneď pri mne, posiela ma hneď na sál a volá doktora. Ten ma vyšetrí a hovorí, už ste na 8 a to krvácanie je preto, že sa otvárate strašne rýchlo a telo sa tomu tempu nestíha prispôsobiť. Od odchodu z vyšetrenia na prípravni uplynulo len asi 20 minút. Tak ležím na sále, príde pôrodná asistentka, ja hlásim, že mám dostať antibiotiká (mám kartičku kardiaka a pri väčších zákrokoch ako je pôrod, trhanie zuba, akákoľvek operácia atď. musím dostať preventívne antibiotiká), ale ona pozerá na papier z kardiológie, kde sa píše aspoň hodinu pred zákrokom. Pozerá na mňa a hovorí, už nestíhame, ale napichnem vám aspoň kanylu, keby bolo treba čokoľvek akútne riešiť. Tak hoci nerada (tá moja fóbia z ihiel) súhlasím. Chvíľu sa kŕčim na lehátku v bolestiach, stáť už nevládzem, mám pocit, že to bolí už stále. Asistentka mi ponúka prepichnutie plodovej vody a hovorí, že buď to prepichneme, začne ťa to bolieť ešte viac, ale bude to kratšie, alebo vodu necháme, ale môže to trvať dlhšie. Hoci si neviem predstaviť, že to môže bolieť ešte viac, chcem po porade s partnerom prepichnúť. Okamžite cítim teplo a bolesti naozaj väčšie. Ležím, zvíjam sa, tlačím partnerovi ruku a v duchu si hovorím, hergot, že ja som do toho išla dobrovoľne znova, toto si musím pamätať, keby som zas niekedy mala chúťky na ďalšie bábätko :-D hovorím prosím, chcem niečo na bolesť, čokoľvek, asistentka hovorí, mamička, to už nemá zmysel, než by to zabralo, tak bude po všetkom. To ma nahnevalo, sklamalo, neviem, zmes pocitov. Zrazu už známy tlak tam dole, sál máme hneď vedľa sesterne, kde je asistentka, tak partner len zavolá, prosím, môžete prísť sem? Rodím v tom čase jediná, tak vie kam, hneď príde, vyšetrí, volá doktora, a ideme na to. Opäť je to fofr, chlapček už asi veľmi chce medzi nás. Na prvé zatlačenie je vonku celá hlavička, ale keďže šiel až príliš rýchlo, nestihol sa dorotovať. Pri ďalšej kontrakcii sa zasekol ramienkom, doktor mu pomáhal a vo mne ho otáčal, ani som to nevnímala, len som sa držala s partnerom za ruku, tlačila a hovorila, vysielala mu myšlienky UŽ POĎ, UŽ POĎ. Potom ďalšia kontrakcia a bol celý vonku. O 6:15, ani nie 2 hodiny od príchodu do pôrodnice. Hneď sa rozkričal na celé kolo, ihneď som ho dostala k sebe. Náš Tadeášek. Ležal pri mne, špinavý, mokrý, ale nádherný, celý oco, zabalili ho do takej jednorazovej podložky, partnerovi podával doktor nožnice, nech prestrihne pupočník, partner veľmi nechcel, hovoril to je dobré pán doktor, ja to nechám na odborníka, ale doktor mu povedal poďte, zvládnete to, tak partner prestrihol a nakoniec bol rád, že to zvládol ?. Medzitým sa Tadeášek upokojil a žmurkal očkami. Pán doktor nám gratuloval, asistentka aj detská doktorka tiež, bolo to pekné. Detská doktorka ho vzala, rýchlo prezrela, poutierala, dala mu čiapočku, náramok s menom a zabalila ho do červeného uteráka, partner bol pri tom a fotil, medzitým som bola na sále s doktorom, videla som, ako niečo robí pri stolíku s nástrojmi, tak si hovorím, že keď ho vo mne otáčal, tak som asi dosť potrhaná. Tak mu hovorím, že keď ma bude zašívať, tak prosím o umŕtvenie, a doktor sa na mňa otočil, usmial sa a vravel „Ale šitie vôbec nie je potrebné“, to som asi pozerala ako puk, rátala som s tým, že som dosť potrhaná, a ono nič. Len ma vyšetril zrkadielkom, vraj všetko v najlepšom poriadku, potom mi chcel stlačiť brucho kvôli prípadným zrazeninám, ale po skúsenostiach s týmto z druhého pôrodu som mu jeho ruku na mojom bruchu okamžite chytila a hovorím prosím opatrne, zľahka, a on bol naozaj jemný, skoro to nebolelo. A už mi niesli Tádíka na prvé priloženie, úbožiačik nevedel, čo má robiť, tak ho sestrička navigovala, pomohla mu a už krásne pil. Dojčil sa dlho, potom pri tom zaspal pekne na prsníku namiesto vankúša, no chlap no. Krásne zachumlaný, ležal na mne koža na koži, uterákom prikrytý, v teplúčku a bezpečí. My sme sa s partnerom maznali a užívali si tú chvíľku pokoja. Z okna sme videli práve 2 balóny, ako letia osvetlené východom slnka, čarovný pohľad. Potom sme obvolali rodinu, fotili sme sa, tie 2 popôrodné hodinky ušli šialene rýchlo. Potom zobrali Tadeáška odvážiť, odmerať a obliecť. Nekúpali ho, to sa robí až ďalší deň, len poutierali, miery mal chlapské 50 cm a 3480 g. Dali ho do pojazdného vozíka a prišli po mňa, ja som sa z lôžka zodvihla a išla som, sestrička nechápala, hovorím ja som úplne v pohode, ja pokojne môžem pešo domov ?. Tak som tam všetkých pobavila, ale keďže som nemala ani steh, tak ma nič nebolelo. Tak som si došla s partnerom do sprchy, potom na izbu, partner viezol Tádíka, pomohol mi s vecami a museli sme sa rozlúčiť, doma naňho čakali dcérky nedočkavé, kedy pôjdu za bratkom. Prišli potom poobede, manžel, dcéry a babičky. Dievčatá nadšené z braška. Keby som to porovnala s predchádzajúcimi pôrodmi, tento bol určite najrýchlejší, bolestivý menej ako prvý a viac ako druhý (pri druhom som už nemohla ani dýchať od bolesti), jediný bez šitia. Hneď som normálne sedela, chodila, fungovala, všetko v poriadku. Zvinovanie maternice som skoro nevnímala, len pri dojčení to ľahko bolelo, ale dalo sa to zvládnuť. A nedobrovoľne som rodila bez prípravkov na bolesť. Bol to naozaj fofr. Keď sme sa vrátili z pôrodnice domov, konečne som mala pocit, že sme kompletná rodina ?. Predtým som stále mala pocit, že ešte niekto chýba. Teraz už viem, kto to bol. Tak teraz sú Tadeáškovi 3,5 roka a ja sa občas načapám pri myšlienke, že by nebolo zlé ešte jedno ??.