Pôrod

Ahoj všetkým, ktoré budete čítať môj článok o pôrode Magdalenky. Asi týždeň mi trvalo, kým som bola schopná opísať, čo sa dialo, som hrozná citlivka a už len pomyslenie na operačnú sálu mi bolo zle. Ale teraz už ten pôrod. Všetko sa začalo 29.7., keď som mala nástup do pôrodnice deň pred sekciou. Manžel ma odviezol a v podstate tým pre neho ten deň skončil. Mňa čakalo dlhé „vyšetrenie“, doktorka neustále odbiehala, pretože rodili dve maminy, a ja som tak strávila hodinu a pol iba čakaním a vypisovaním anamnézy, ktorú som im už aj tak povedala, keď som bola hospitalizovaná pred troma týždňami. Čo hormóny dokážu, som sa presvedčila, keď som počula maminu z pôrodnej sály kričať od bolesti a PA ju podporovali, ešte raz krik mamy a vzápätí krik bábätka. No začala som revať ako korytnačka a sestrička len prehodila: nebojte, zajtra budete tiež mamina. Po dlhom vypisovaní som bola ubytovaná na izbe č. 13 (same trojky ma sprevádzali). Deň bol neskutočne dlhý a čo ešte noc, .....nervy na pochode, neustále som otravovala manžela cez fb, naspala som hodinku a pol. Ráno o 6 som vstala a išla sa umyť, ako mi bolo povedané, od polnoci som nesmela piť ani jesť, ale aj keby som mohla, vďaka nervom by som nebola schopná dostať do úst čokoľvek. Tak teda umytá som išla na pôrodnú sálu, kde sestrička stále počúvala ozvy bábätka, merala tlak a to najhoršie, zaviedla cievku do močovej trubice ;( bleeee. Manžel už tam bol so mnou, držal ma za ruky a bola som hrozne rada, že ho tam mám. Od sestričky sme sa dozvedeli, že máme písanú sekciu na 8:05. 8:10 – nikde nikto, len sestrička chodí počúvať mimi. 8:15 – stále nič....nervy pracujú – neznášam ten pocit, že už niečo malo byť a zrazu to nie je. 8:20 – už konečne, vo dverách sa objavil sanitár s lehátkom, prelezla som naň, vyzliekli ma a prikryli plachtou :D a išlo sa na operačnú sálu. ...nemám rada nemocnice a už vôbec nie operácie brrr, už tu som si hovorila: Terezo, kľááád, iní za cisársky rez platia a ty to máš zadarmo, no stres. Tak táto mantra veľmi nepomáhala. ..a sme tu znova, prelízť na operačný stôl, na ruku tlakomer a nasledovalo zoznámenie s anestéziológom. Hmmm fešák, tie jeho oči ;) ale dosť, ja budem mama :D predklonila som sa s tým, že ma sanitár držal za ramená, a ja som čakala tú „bolesť“, keď mi bude pichnutý epidurál. Nič absolútne nič som necítila. Ale teraz už to išlo, rýchlo ľahnúť, na ruku náprstok na tep, zaviesť kanylu, plachta pred tvár a ideme. Nooo a ja som začínala chytať ešte väčšieho nerva, keď anestéziológ skúšal štipkať do stehien. Hovorím, ja to cítim, ja viem, že ma štipete, v miernej panike som skoro začínala riešiť, ty vole, oni začnú rezať a ja to ucítim, ja tu umriem, nieee. Doktor sa len opýtal anestéziológa, môžeme? A ten mu to odkýval. Uf uf uf, začala som šalieť, keď som cítila, ako sa vo mne hrabú a nemôžete robiť nič. Našťastie anestéziológ sedel pri hlave, držala som ho za ruku a rozprávala som mu, čo robím ja, čo robí on, a taak no, každý tlak, nepríjemný, som predychávala. Doktorku som počula len hovoriť: no jo, vidím riťku :) zrazu tlak ako blázon, ako keď sa držíte tyče a niekto vás chce od nej všetkou silou odtrhnúť. A? Bé béééé béééé, krik našej Majdalenky. Bože, ja som mama, ja som mama, hovorila som všetkým a začala plakať šťastím – mimochodom, ešte teraz sa mi zalievajú oči, keď si na to spomeniem. Čas ukazoval 8:46. Malú odniesli na kontrolu a potom mi ju priložili k tvári, neskutočne nádherná, celá dojatá som na ňu rozprávala a hladkala ju, ten okamih si odnesiem do hrobu – ak mi pamäť bude slúžiť a nie ako teraz, keď mi mlieko tlačí na mozog, že neviem za minútu, o čom hovorím :D Majdulku odniesli na bonding Alešovi a mňa už len zašili ako vlka. To šitie bolo také divné, ťahanie, tlaky, no nič super. Nasledovala ešte cca 15-minútovka u anestéziologičky, kde merali, či je všetko ok a či ma môžu previezť. Na pooperačnej izbe som čakala na Aleša s malou, sestra ju vzala, aby mohlo nasledovať samoprisatie – jooo, podarilo sa, malá saje. Užívali sme si všetci traja prvé spoločné chvíle ako RODINA. Obvolali sme známych a pustili správu do sveta. Môj pobyt v pôrodnici bol na 5 dní vrátane sekcie. Veľa som v sebe mala pocit, že nie som dobrá žena, že nedokážem priviesť na svet dieťa prirodzenou cestou, ale viete, čo si vždy pri pohľade na Madlenku poviem? Pôrod nie je o tom, ako dieťa privedieš na svet, ale dôležitejšie je, aké to bude potom. Materstvo ma neskutočne zmenilo, neriešim spánkový deficit, neustály pocit strachu, či dýcha, či je ok a tak. – to by bolo na iný článok. Svojho manžela milujem ešte viac, je mi oporou a vážim si jeho pomoc, keď v noci vstáva k malej a podáva mi ju na dojčenie. Jazva ešte ťahá a niekedy pobolieva, ale pri pohľade na svoju nádhernú dcérku všetka bolesť je preč. Som rada, že môžem dojčiť, aj keď je to bolesť, kým sa malá chytí, ale ako hovorím, radšej budem trpieť ja než ona. ONA je moje všetko. Magdička, milujeme ťa s oteckom. 30.7. 2015 o 8:46 3650 g 52 cm.