Môj - náš pôrod

Tak vám tiež napíšem, aký som mala pôrod. Termín pôrodu som mala 11.4., vychádzalo to na sobotu. V stredu 8.4. večer som si písala s babami a robila som si srandu, že mi je akosi "inak". Baby mi "oznámili", že to príde zajtra. Samozrejme som sa vysmiala, že ani náhodou. Vo štvrtok 9.4. vstával Kuba do práce a zobudil ma. Tak som si skočila na wc a hneď späť do postele, ale.... Len čo som si ľahla, zrazu zo mňa niečo vytieklo, ale len ako keby som si cikla :D V tej chvíli mi došlo, čo to je. Vstala som z postele a celá v šoku a roztrasená som stála vedľa postele a pozerala, ako to zo mňa tečie :D Vzala som si uterák a volala na Kubu, že namiesto do práce pôjde do pôrodnice. Nechcela som ísť hneď, tak som počkala tie dve hodinky, čo som mala naštudované z netu. V pokoji som si doma ešte poupratovala (fakt som nevedela pokojne sedieť a čakať) a o ôsmej sme vyrazili do pôrodnice. Prebehol príjem, test na plodovú vodu, CTG, vyšetrenie a ja som sa dozvedela, že sa na pôrod vôbec nič nechystá. Otvorená sotva na dva prsty. Lekárky oznámili, že ma môžu nechať až 48 hodín bez vody. Kuba čakal na chodbe, kam ma na chvíľu pustili rozlúčiť sa a poslali ho domov a mňa na sál. Pripadalo mi to, ako keby som sa lúčila pred popravou. O 10:00 prišli prvé bolesti, oproti tomu, čo ma čakalo, to bola prechádzka ružovým sadom. Každé dve hodiny mi robili CTG a vyšetrenie. Všetko bolo rovnaké, bez zmeny, k pôrodu to stále nevyzeralo. Okolo 14:00 sa už kontrakcie zosilňovali, na monitore pekne lietali a ja som si už myslela, že viac nezvládnem. O 14:30 za mnou prišla PA, nech si zavolám priateľa, že môže prísť na dve hodinky. Bola som naozaj šťastná, že aspoň to. Prišiel do pol hodinky. To som mu tam už zanariekala, že to fakt bolí. Okolo 16:00 mi lekárka zaviedla prvú tabletku, na rozbeh maternice. Kontrakcie opäť zosilneli a ja som už nadávala, tlačila Kubovi ruky a otvorená stále len na dva prsty. Bola som zúfalá, že to tak bolí a pritom sa nič nedeje. O 17:00 poslali Kubu zasa domov a ja som tam bola opäť sama. Písala som si s babami (naozaj mi psychicky pomohli), s Kubom som si stále písala a dúfala som, že mu o chvíľu budem volať, nech príde. Omyl... Kontrakcie už boli neznesiteľné, liezla som po stenách. O 18:00 mi napichli antibiotiká, lebo už to bolo 12 hodín od prasknutia vody. Menila sa zmena a ja som vyfasovala dve staré, nepríjemné PA. Chcela som ísť do sprchy, ale nemohla som sa dovolať na PA, aby ma odpojili. Tak som sa vydala ich hľadať. Chodba, ktorá mala nejakých desať metrov, mi pripadala nekonečná, držala som si brucho a pri každom kroku som nadávala, ako šialene to bolí. Keď som ich našla, vynadali mi, čo sa tam túlam... Keď som im povedala, že som zvonila, začali na mňa štekať, že to je somarina, že by ma počuli. Po príchode sestry na sál sme zistili, že zvonček nefunguje.. Konečne ma odpojili a ja som mohla ísť do sprchy, ktorá mi aj tak vôbec nepomáhala. Prišla lekárka a oznámila mi, že som otvorená skoro na tri, ale že to je stále málo. Kontrakcie boli silnejšie a silnejšie a ja som bola na pokraji síl. Nevedela som kontrakcie rozdýchavať, PA mi ani nepomohli, ani neukázali, ako mám dýchať, len mi stále opakovali, že malú dusím, keď nedýcham poriadne. Bolo mi ešte horšie. Pred 22:00 prišla lekárka, že ma zase napichnú a dajú mi niečo, nech sa otváram. V tej chvíli som hneď volala Kubovi, nech už príde, že to nedám, a dobre som urobila. Lebo to, čo prišlo potom, som si nepredstavovala ani v tých najhorších snoch. Bolesti som mala krížové, takže mi Kuba masíroval chrbát a ja som sa snažila prerozdýchavať. Kontrakcie som mala už po dvoch minútach, nestihla som ani prerozdýchať jednu a bola ďalšia. Vzala som si loptu a išla asi na hodinku do sprchy. Potom som už nemala pojem o čase. Prišla lekárka a povedala mi, že som otvorená na šesť. Bola som šťastná, že sa to konečne pohlo. Po vyšetrení sme sa s Kubom prechádzali, to mi pomáhalo asi najviac. Bola som už strašne unavená. Zatvárali sa mi oči, bola som unavená, vyčerpaná, chcela som spať. Nešlo to. Sadla som si na wc a pár kontrakcií som prespala, vstala som a presunula sa na posteľ, kde som Kubovi povedala, že chcem tlačiť, nech zavolá lekárku. Prišla prvá PA a povedala mi, nech pokojne už tlačím, o chvíľku dorazila lekárka a ďalšia PA. A išlo sa na vec. Tlačenie mi dalo fakt zabrať, kým som prišla na to, ako a kedy tlačiť, premeškala som asi 4 kontrakcie. Ďalšie zatlačenie bolo s nástrihom, pri ďalšom bola vonku hlavička, pri ďalšom ramienka a pri poslednom som už počula len plač. O 2:05 sme sa stali rodinou a ja som cítila najväčšiu úľavu, šialene silný pocit šťastia, lásky a veľkú bolesť v krku z toho, ako som si pri tom zaryčala :D Kuba si prestrihol pupočnú šnúru a išiel za detskou lekárkou, ktorá vyšetrila Emičku. Placenta zo mňa vypadla skoro sama a prišlo šitie, ktoré pre mňa bolo ako druhý pôrod, a to som mala len 8 stehov. A bolo po všetkom. Nebyť Kubu, tak by som to asi naozaj nezvládla, bolo to veľmi náročné. Videl úplne všetko, aj spredu, placentu, atď. a vydržal to, a to len kvôli nám, aby sme to zvládli tiež. A teraz mám na lone našu dcérku a tá bolesť za ňu fakt stála, aj keď to bolo naozaj šialené ❤