Prvé rande s Aničkou

konečne som sa rozhodla spísať svoj pôrod. Len by som chcela podotknúť, že môj manžel celý náš vzťah tvrdí, že chlap k pôrodu nepatrí a až na konci 8. mesiaca sa rozhodol, že na pôrod pôjde...

nedeľné popoludnie sme sa s manželom rozhodli tráviť tým, že budeme zbierať kukuricu do poľovníckeho skladu na zimu. Pekne sme sa rozprávali, rozprával mi príhody z vysokej školy, smiali sme sa a unavení sme sa tešili domov. On zaspal už o 21h a ja som sa pozerala na český film s Dolanským „Všechno nejlepší“ ...vypínam televízor a hovorím si „Ufff dnes by to išlo, už by som mohla rodiť“

Okolo 5h ráno ma zobudilo pobolievanie v podbrušku. „Asi vetry“ pomyslela som si. Spala som ďalej, zo spánku som občas niečo cítila. O 7h ráno, keď muž odchádzal do práce, sa ma pýta „čo robíš, Káča?“ schúlená v klbku som mu odsekla, že píšem operu.

Chodím po byte a neviem, či tá bolesť, čo prejde bruchom do stehien až ma zamrazí, je rozťahovanie bedrových kĺbov, poslíčky, alebo či som nezjedla niečo zlé. Na 11h ideme tak či tak na monitor, tak sa dozviem, čo sa deje. Upokojovala som sa

„Píp píp“ píše mi sestra „tak čo už rodíš“ ha ha „ty si robíš srandu, ale asi áno“ ...

Volám mame, opíšem jej udalosť. Tá mi každých 20 minút volá a pýta sa, či ma to zase chytilo. Stále sa mi to nezdalo. „kontrakcie predsa bolia viac“. Mamka mi hovorí, že to asi už bude ono...Mne sa to nezdá, termín mám predsa až o 3 týždne a doktorka mi ešte pred víkendom hovorila, že skôr ako na konci októbra rodiť nebudem.

...po ďalšej hodine kontrakcie naozaj bolili viac. Teplá sprcha nič neutlmila. A ja som volala manželovi, nech príde, že pôjdeme na kontrolu skôr. Prišiel za chvíľku. Hovorí mi „tašku brať nebudeme, keď tak ti po ňu zbehnem“ Obúvam sa a päsťou búcham do steny, zase to prešla tá bolesť...a je preč.

Cestou autom sa pridala aj bolesť chrbta.

Do nemocnice na kontrolu ma priviezol už poriadne spotenú.

Pri kontrole na ultrazvuku vravím pani doktorke, či sa môže pozrieť dole, že mám asi silné poslíčky. „nooo tak vy ste otvorená na 4 prsty, to musia byť silné poslíčky, to už choďte na príjem“ smiala sa.

„je to tu, dnes už tu bude s nami “ objala som manžela vo výťahu a rozdychávala ďalšiu kontrakciu. Šťastná a vystrašená. Dokonca som ešte stihla zavolať svokre, že „je to tu a ideme na to“.

Manžel sa dohovára s pôrodnou asistentkou, že mi zbehne po veci, a dohaduje si prítomnosť pri pôrode.

Pripájajú ma na monitor, mám pocit, že pri každej blížiacej sa kontrakcii mi sestrička povie, ako mám dýchať, potom zdrhne a necháva ma samotnú. Uvedomujem si, že rozdychávam ako pes. Odpájajú ma od monitora, kontrolujú, čo sa deje dole, a len mi povedia „no už ste na 7“. Potom počujem, ako si hovoria „dáme pani na loptu, napustíme jej vaňu...“ a sama pre seba si pomyslím, že budem trpieť ešte veľmi dlho, keď majú so mnou takéto plány.

Presunieme sa na sálu, pomôžu mi na lehátku a pripravujú ma na to, že budú pichať vodu. Ja zúfalo „a čo tá vaňa, čo tá lopta?“ pobavene sa na seba pozrú a odpovedia mi, že to je pre pani vedľa na príjme, čo tiež rodí. „a čo epidurál, čo klystír“ to sa zase tvária, ako keď súťažím o Vtip za stovku, a oznámia mi „ale mamička, to už nestíhame“

Prepichnutie vody bolo divné, nebolelo to, ale bolo to divné. Potom mi vysvetľujú, ako budem tlačiť, že keď to príde, nemám kričať, že sa tým akurát budem vyčerpávať. Prvé zatlačenie....druhé,...„crrrrr, buch, buch, crrr“...manžel...„Áááá ocko sa nám sem dobýja, ale teraz ho už nepustíme“. Ďalšie tlačenie a ja cítim, ako mi dole sestra krúži okolo hlavičky ako keď montuje žiarovku. Štvrté nástrih, piate uf...malá je vonku! 11.50 - presne hodinu po príjme. Počujem, ako sestričky hovoria, že má dvakrát šnúru okolo krku, a sústredím sa len na to, aby som ju počula kričať. A počujem! To ma upokojilo.

Potom je mi už všetko jedno, nejaké šitie bolo nepríjemné, ale bolo to za mnou.

Konečne mi ju priniesli, malú červenú guľôčku. S tmavým chmýrím a našpúlenými ústočkami. Je to zvláštne, ale stále si pamätám jej prvú vôňu. Aj keď unavená, uvedomovala som si, že toto je teraz môj vesmír. Potom k nám pustili manžela. Trochu dojato a vytreštene mi hovorí „Káča, kam si sa náhlila, prečo ste na mňa nepočkali?“. Neskôr dorazila moja sestra, rodičia a všetci sa tešili z nového života. Ja som stále nejako nevnímala. Večer, keď mi dievčatko odviezli, som chcela spať, ale nešlo to. Do 5 do rána som bola hore a nemohla som sa dočkať, kedy mi ju zase privezú. Priviezli a potom sme už boli stále spolu.

Ďakujem všetkým, ktorí ste môj príbeh dočítali až sem. Nastávajúcim mamičkám by som poradila skúsiť sa na pôrod „tešiť“, myslieť na to, že keď to bude za Vami, dostanete tú najkrajšiu odmenu. Ja sama som skôr stresárka, ale podľa sestričiek by som mohla rodiť len tak mimochodom, ale myslím si, že to bolo dané hlavne tým, že som sa tešila z toho, že „už je to tu“, „bude tu“, „ešte chvíľku a budeme spolu“.

Mimochodom, manžel prišiel neskoro, pretože sa na tú „veľkú udalosť“ išiel ešte posilniť na obed a dodnes mi nechce povedať, čo mali v reštaurácii U Trojánků tak dobré!