Ako som sa stala hrdou mamičkou :)

Milé čitateľky môjho článku,

rozhodla som sa napísať tento článok o mojom prvom pôrode, hlavne teda preto, aby som si niektoré veci pripomenula, až bude v pláne alebo na ceste druhé bábätko. Za gramatiku sa všetkým vopred ospravedlňujem, ale nikdy som nebola dobrý češtinár :) ...

Tak teda:

21.10.2014 - to bol deň, ktorý nám zmenil život, presne v deň, keď som vysadila antikoncepciu, sa na tehotenskom teste objavila druhá čiarka :) O dva dni neskôr nám pán doktor potvrdil, že naozaj čakáme bábätko a že sme v 8. týždni tehotenstva. Tehotenstvo bolo pre mňa naozaj krásne, bez komplikácií a naozaj som si ho užívala. Posledný mesiac bol teda trochu náročnejší, ale to tak býva, keď sa to blíži ku koncu.

Ku koncu tehulenia som veľa času trávila na internete a s veľkou chuťou som čítala všetky možné články o Vašich pôrodoch, o tom, čo ste v pôrodnici zažili, ako ten pôrod prebiehal a čo všetko ste potrebovali a nepotrebovali. Niekoho to možno vystraší, ale mňa to skôr upokojovalo. Asi zo všetkého najviac ma upokojila relácia Čtyři v tom, neviem prečo? Možno z toho dôvodu, že som videla, že to zvládli všetky mamy, a tak som si hovorila, že ja to zvládnem tiež!

Naša malá krásavica si dávala poriadne načas, termín pôrodu sme mali 6.6.2015, ale našej Verunke sa jednoducho von nechcelo. Malinovník na vyvolanie pôrodu? Podľa mňa asi nezabral.. Chodila som na dlhé prechádzky - bez výsledku, horúci kúpeľ to isté. No aspoň sme zažili najvtipnejší sex nášho života :D .. Nakoniec sme prenášali a naša prdelka sa narodila 41+2. Posledný týždeň pred pôrodom sa u nás nič nedialo, a tak mi bolo oznámené, že pravdepodobne pôjdeme na vyvolanie. Toho som sa hrozne bála! V nedeľu 14.6.2015 som mala poslednú kontrolu pred nástupom na indukciu, ktorá bola naplánovaná na 15.6., a milý pán doktor mi oznámil, že som otvorená na dva a že sa moje telo už začalo pripravovať na pôrod. Pre mňa najlepšia správa na svete! Konečne moje telo začalo spolupracovať!

O 6:30 dňa 15. júna 2015 som nastúpila na indukciu pôrodu do Svitavskej pôrodnice, prijímal ma mladý, ale veľmi príjemný pán doktor Preslitskyi. Jeho prvá otázka bola, či som sa v noci vyspala, to ma trochu prekvapilo, ale keďže som celú noc spala ako drevo, bol s odpoveďou veľmi spokojný. Potom nasledovala krivka, naša malá zase driemala a potom vyšetrenie. To som už bola otvorená skoro na tri! Pán doktor mi vysvetlil, čo sa bude diať, že mi zavedú prostaglandínovú tabletu a že počkáme dve hodinky, ako moje telo zareaguje. Bolo osem hodín a išlo sa na vec. Pred zavedením tablety sa mi doktor ešte ospravedlňoval, že to bude možno nepríjemné a bolestivé, tak som čakala hroznú bolesť a bohvie čo, ale nič sa nestalo. Vďaka šikovným ručičkám pána doktora som nič necítila. A potom sme čakali, medzitým som stihla ešte vybaviť pár telefonátov a rozoslať aj nejaké smsky. O trištvrte na deväť prišla pôrodná asistentka, že pôjdeme na klystír. Ten som už teda celkom cítila a hlavne sa po ňom do deviatej hodiny rozbehli kontrakcie. Kontrakcie som najlepšie znášala na lopte. O deviatej mi pôrodná asistentka prepichla vodu a od tej chvíle už nastali tie poriadne, bolestivé kontrakcie. Pán doktor prišiel niečo po deviatej a zistil, že som už otvorená na päť. Ešte si pamätám, ako hovoril, že ak to pôjde takto ďalej, do obeda budeme mať malú na svete. Bohužiaľ, na piatich sme boli aj o desiatej hodine, a tak sa rozhodli pre jednu dávku oxytocínu. Potom sa pôrod opäť rozbehol a o dvanástej hodine som už bola otvorená na 8,5. Potom mi ten čas utekal hrozne pomaly, kontrakcie boli po dvoch minútach a pôrodná asistentka ma veľmi nútila stáť a neskákať len na lopte, Za to som jej veľmi vďačná, vďaka tomu, že som kontrakcie vo stoji ustála a aj skákaním na lopte som malú dosť natlačila dole. O pol druhej ma pôrodná asistentka naučila, ako správne dýchať a ako tlačiť, a išli sme už naozaj na to. Prvá kontrakcia a prvé zatlačenie sa nám veľmi podarilo, malú som natlačila hlavičkou skoro až von, ale kontrakcia ustala a my sme asi minútu čakali na ďalšiu. Tá ďalšia bola mizerná, hrozne krátka a nestihla som pri nej ani poriadne zatlačiť. To mi už potom pôrodná asistentka povedala, že už je len na mne, ako dlho ten pôrod potrvá. Tak som pozbierala všetky sily a na poslednú kontrakciu tlačila zo všetkých síl a tlačiť som neprestala, ani keď kontrakcia skončila. Vďaka tomu PA nevedela, že kontrakcia už netrvá, a nástrih urobila práve v ten moment, keď milá kontrakcia bola na konci. Ten bol asi z toho pôrodu najhorší. Ani neviem, že mi sestrička pri tej poslednej kontrakcii zatlačila na bruško. Ale o 13:46 bola naša malá Verunka na svete. Po celý čas pôrodu tam so mnou bol priateľ a bol úplne najúžasnejší! Všetkým, ktoré váhate, či chlapa k pôrodu alebo nie, tak za mňa určite ÁNO! Celý čas ma držal za ruku, pomáhal mi na loptu, do sprchy a na tie otravné krivky. Po tomto ho milujem ešte viac ako predtým.

Potom, čo malú vytiahli, mi ju asi na minútku ukázali a potom s ňou nejaká sestrička utekala preč. Mňa čakal pôrod placenty, alebo skôr jej vybratie, pretože tá posledná kontrakcia bola naozaj posledná. Doktor mi zatlačil na brucho a bola vonku. Keď som to videla, myslela som si, že mi skôr vybral pečeň, pretože tomu tvar a farba zodpovedali. Ďalšia nepríjemná vec bola, keď mi po pôrode PA chodila tlačiť na brucho a vytláčala zo mňa všetky tie očistky, čo len mohla.

Asi po pol hodine mi priniesli maličkú na pôrodnú sálu už umytú a takú krásnu! Keď mi povedali, že mala 53cm a 3850g, nechcela som im veriť, ale bola som rada, že je zdravá a že ju mám konečne pri sebe. A nasledoval bonding. Bola som rada, že si ju tá sestrička odniesla a bonding bol až potom, čo ju ošetrili, pretože naša malá mačička mala v pľúcach dve plné odsávačky plodovej vody a podľa slov ocka bola maličko modrá, ale ako jej to odsali, hneď zružovela. Potom sme si prvýkrát užívali spoločné chvíle ako rodina na pôrodnej sále.

Po pôrode zvyčajne zostáva mamička s bábätkom na sále ešte dve hodinky, u nás to boli štyri, pretože som pri pôrode stratila veľa krvi, tak mi ešte dali dve infúzie oxytocínu a až skoro o pol šiestej, potom čo som musela zjesť večeru, som sa pokúsila vstať a dôjsť do sprchy. Tam som došla, ale nikam inam už nie. Keď som ležala, hovorila som si, čo s tým všetci majú, že mi predsa nič nie je. Ale mali pravdu, strata krvi bola až taká, že na izbu ma museli doviesť a nesmela som sama vstať z postele. Do toho mi oznámili, že si malinkú nechajú cez noc na novorodeneckom, Za to som bola rada, pretože keď som si ju prvýkrát chovala, naozaj som sa cítila slabá a mala som strach, aby mi nespadla. Ale do večera bola maličká so mnou a s ockom pri mne, kým ocko nešiel domov.

Keď som si už myslela, že mám po pôrode a že sa teraz už len zahojím a bude dobre, tak ma ešte čakalo pár prekvapení. Na ultrazvuku zistili, že v maternici sú nejaké zvyšky a že to musí preč. Mladá doktorka mi sľúbila, že mi maternicu vyčistí a pritom mi s jazvou nič neurobia. Že som sa blbec pýtala! Samozrejme len čo sa človek preberie z narkózy, hneď sestričky, že musím opatrne, lebo sa im pri operácii podarilo ju roztrhnúť a museli to zošiť znova.. Bohužiaľ pani doktorka, ktorá zákrok vykonala, mi ako bonus do rany zaniesla infekciu a dala vyberacie stehy. Asi si domyslíte, že len čo som prišla domov, rana mi opäť praskla. Tak ma čakalo šitie po tretí raz... Obrovskú úľavu pre mňa predstavovala sprcha niekoľkokrát denne, hemagel, vlhčený papier s dubovou kôrou a herbalon do sprchy. Vďaka týmto veciam sa mi rana rýchlo zahojila.

Na záver by som chcela len dodať, že si myslím, že na prvorodičku je pôrod za necelých päť hodín celkom rýchly. Síce som si to všetko vytrpela skôr až po pôrode, ale moje malé dievčatko mi za to všetko stálo. ♥