Druhý pôrod

Príbeh môjho druhého tehotenstva bol zakončený Hamiltonovým hmatom 3 dni pred termínom a večerným návratom domov od mojej babičky. Celé popoludnie slabúčko krvácam a občas ma zabolí v podbrušku, ale je to pohoda. Večer teda vykúpem Natálku, uložíme ju do postele, a kým dočítame rozprávku, už spí. Je asi pol deviatej, keď si ideme ľahnúť aj my s priateľom, ale nejdeme spať, v posteli sa rozprávame. A zrazu mi začnú bolesti asi po 20 minútach. Rozprávame sa, meriam čas. Takto je to do 22. hodiny. Potom začnú bolesti častejšie, ale nepravidelné. Raz po 13 minútach, raz po 18 minútach a tak. Už som dosť ospalá, ale to zabolenie ma vždy preberie. O pol jedenástej sa priateľ pýta, či chcem ísť, hovorím, že zatiaľ nie, keď to nie je pravidelne. Tak sa otočí s tým, že keby niečo, nech ho okamžite budím, a zaspí. Snažím sa tiež spať, je mi jasné, že už nejako skoro porodím. Ale nejde to, každú chvíľu bolesť a tá ma spoľahlivo preberie. Interval sa skracuje, o 1. ráno sú bolesti po 8 – 12 minútach, síce stále nepravidelné, ale čítala som pár príbehov, ako je druhý pôrod ku koncu rýchly, a ja nechcem porodiť doma alebo cestou, takže píšem esemesku mojej mamke, ktorá mala ísť ráno naposledy pred dovolenkou do práce, píšem jej, či do tej práce posledný deň naozaj musí. Hneď mi volá, tak jej hovorím, že by som radšej išla a či by pre ňu mohol priateľ zájsť, aby tu bol niekto s Natálkou. Vraj za 15 minút môže doraziť. Je to k nám od rodičov síce 10 minút cesty, ale prečo by mala v noci lietať sama po meste. Tak budím priateľa, že bolesti zhruba po desiatich minútach a že už mám s mamkou dohodnuté stráženie. Oblieka sa a ide po ňu. Ja si balím do tašky zvyšok vecí ako doklady, kefku a tak, píšem ešte na fb do našej skupinky, kde máme termín pôrodu v auguste, že ideme, a zrazu to na mňa padne... Idem k Natálke, spinká, hladím ju po hlavičke a plačem. Neboli sme bez seba doteraz dlhšie ako 2 hodiny, a teraz nás čaká pár dní vrátane nocí. Síce sa uvidíme každý deň, ale aj tak... Ale už je tu priateľ s mamkou a my vyrážame. Cestou do pôrodnice mám dve kontrakcie a o pol druhej už zvonníme na príjme. Sestrička so mnou vypisuje papiere a ja stále neviem, či rodím alebo nie, lebo prvýkrát mi odtiekla voda a teraz zatiaľ nič, len tie bolesti. Dajú ma na monitor, ktorý nejakú činnosť maternice zaznamená. Potom prichádza lekár, vyšetruje ma a robí ultrazvuk, váhový odhad je 3300 – 3400 gramov, ale ani doktor nevie, či sa už jedná o pôrod alebo nie... Hovorí, že už si ma v pôrodnici nenechajú a keď sa do rána nič nezmení, pošlú ma ešte domov. Sú 3 hodiny ráno. Sestrička ma ubytuje a hovorí, že priateľ by mal ísť domov vyspať sa a že keby niečo, hneď mu zavoláme. Čo som nechcela, chcela som ho mať pri sebe, ale čo sa dalo robiť. Nadštandard bol obsadený, takže musel domov. Hovorí mi, že pôjde k jeho rodičom, keď je u nás mamka, že ju nechce budiť a že mu je jasné, že aj tak spať nebude :-) Lúčime sa a chce sa mi plakať. Nič neviem, mám bolesti a mám tu byť sama??? Sestrička mi hovorí, že ma budú chodiť kontrolovať každé dve hodiny, a pretože podľa nej je to začiatok pôrodu, mám sa skúsiť vyspať. Ale veď ako to ide, keď viete, že budete rodiť a mať pri sebe bábätko, na ktoré čakáte 9 mesiacov :-). A keď som už začala zaspávať, zobudila ma kontrakcia. O 5. ráno prichádza opäť lekár a sestra, dávajú mi monitor, vyšetruje, a stále sa nevie. Odo príjmu sa nič nezmenilo. Ale mne sa zdá, že bolesti sú väčšie. Ešte pol hodiny to skúšam, ale potom pokus o spánok vzdávam. Takže super, pred prvým pôrodom som spala 2 hodiny, tentoraz nič :-D sadnem si a čítam nejaké materiály, čo sú na izbe na stole, a po chvíli idem do sprchy a dúfam, že teplá voda mi uľaví, ale nestane sa tak. Rozhodnem sa teda aspoň využiť gravitáciu a pomôcť rýchlejšiemu otváraniu, tak chodím. Chodím sem-tam po izbe a pri kontrakcii sa opieram o posteľ a prechádzam to dýchaním. Je to fajn, zatiaľ to pomáha dobre :-) Po chvíli dostanem hlad, jedla som naposledy ešte u babičky o 17. hodine a raňajky asi nedostanem, keď nikto nič nevie... Idem za sestrou a pýtam sa, či si môžem zjesť aspoň müsli tyčinku, mám ich so sebou. Sestra nevie, tak volá doktorovi, ktorý mi to dovolí. Po pol hodine prichádza lekár so sestrou, opäť monitor a vyšetrenie, stále sa nevie, lebo voda nepraskla a kontrakcie síce silnejú, ale nie sú pravidelné. A pretože sa bude meniť zmena, obaja mi želajú veľa šťastia a sestra hovorí, že dúfa, že zajtra už uvidí moje bábätko :-) po chvíli ma čaká prekvapenie, lebo dobrý pán doktor mi dohodol raňajky, dostanem desiatu s piškótami a bielu kávu. Som rada, že sa konečne aspoň trochu najem. Celý čas som s priateľom v kontakte. Po siedmej mi volá mamka, ako sme na tom a že Natálka už vstávala a mamka jej vysvetlila, prečo je tam ona a nie ja a ocko. Vraj sa veľmi teší na sestričku. Volám ešte mojej babičke, prechádzam sa a zrazu niekto klope na dvere, objaví sa pán doktor, vôbec ho nepoznám, hovorí, že je z operačného a že mi ide popriať veľa šťastia a hlavne aby som neskončila u neho. Je to ocko jednej baby z tej našej fb skupiny, baby boli zvedavé, tak poslala ocka po info. Bolo to milé a bola som potešená. Ani sa nenazdám a je tu 9. hodina, tentoraz to ubehlo rýchlo. Prichádza nová sestra a doktorka, predstavujú sa mi a pýtajú sa, ako to vyzerá. Hovorím, že kontrakcie silnejú, ale nie zas až tak a sú častejšie. Doktorka mi sľúbi, že po vyšetrení a monitore mi povie, či je to k pôrodu, alebo či by ma ešte nepustili domov. Že ak sa neotváram, tak to môže byť aj až večer alebo pokojne ďalší deň. Som rada, že sa to konečne rozseká. Po monitore je vyšetrenie a doktorka hovorí: „Zavolajte priateľa a za 10 minút sa presunieme na sál, ste otvorená na 3 cm.“ Pozerám ako obarená, krásny posun oproti pol centimetru pred dvoma hodinami. Okamžite mu volám a ešte mamke. Príde asistentka, dostanem kvapkačku s antibiotikami kvôli srdcu a súhlasím s klyzmou. Potom sprcha a hurá na sál. Priateľ už tam čaká. Máme potichu pustené rádio, ale ani neviem akú stanicu :-) bohužiaľ na mňa ale tentoraz nevyšiel sál s vaňou, ktorý som mala minule. Volá mi sestra, ako sa mám, ani úbožiačka nevie, že rodím :-). Zabudla som jej napísať. Je z toho celá preč a robí si srandu, že je škoda, že to deň nepočkalo, dostala by neterku k narodeninám. Kontrakcie zosilnievajú a asistentka mi chce pichnúť vodu. Bože, to som nechcela, mám strach. Nie že to bude bolieť, ale keď vidím tú ihlu, šialene sa bojím, aby nepichla bábätko do hlavy, čo ak práve zostúpi? Vysvetľuje mi ale princíp a upokojuje ma, tak nakoniec to zvládnem. Okamžite zo mňa vyletí šialené množstvo teplej vody, tá je vraj v poriadku. Priateľ pri pohľade na to množstvo len vyhlási, že v tých horúčavách mala malá luxusný bazén :-D Klyzma nezabrala tak, ako by mala, takže idem na záchod. Tam ma chytia kontrakcie v takej sile, že skoro nemôžem ani sedieť. Bežím do sprchy, ale tá nepomáha. Zisťujem, že nemôžem ani stáť. Pri ďalšej kontrakcii zisťujem, že už nepomáha chodenie a nejaké prechádzanie dýchaním je už tiež na figu. Idem na sál, je tam práve asistentka, tak jej hovorím, že teraz kontrakcie brutálne zosilneli a sú po 2 minútach. Vyšetruje ma, ale neppoteší. Som otvorená na 5 cm a ešte chvíľku to potrvá. Ani nevie, ako sa mýli. Dočerta, ja už to ale asi nedám, bolesti sú oveľa horšie ako prvýkrát. Prosím o niečo na bolesť a dostávam niečo do kvapkačky. Poležiačky hrôza, priateľ mi hovorí, nech skúsim chodiť, nech sa otvorím rýchlejšie, ok, skúsime to. Podopiera ma, mimo kontrakcie je to pohoda, ale pri kontrakcii sa na neho doslova zavesím. To nepôjde. Kontrakcie po minúte a pol. Už len sedím a so strachom sledujem hodiny, kedy zas príde vlna bolesti. Už mi nejde ani dýchať, len sa kŕčim, chce sa mi plakať, ale ani na to nemám silu. Hovorím priateľovi, že tretie sa už asi konať nebude, že toto už nechcem. Nič nepomáha. Jediné, čo chcem, je búchať hlavou o stenu :-\ zrazu cítim hrozný tlak a len vydýchnem na priateľa, nech ide po tú asistentku, že už cítim, ako bábätko zostúpilo, tvrdí mi, že asi ešte nie, že asistentka predsa hovorila, že to potrvá. Len zasyčím, že som už rodila, tak to poznám. Tak ide, asistentka si tiež myslí, že je čas, ale po vyšetrení volá doktorku, že tu sa naozaj rodí. Čípok zanikol, bábätko zostupuje, všetko ide krásne. Dostávam kyslík a doktorka mi nejako naťahuje hrádzu, aby som nemusela mať nástrih, ktorý nechcem, ale bolí to šialene, je asi drsnejšia ako tá doktorka pri prvom pôrode, tá mi ju tiež naťahovala, ale skoro som to necítila. A teraz to bolí šialene. Drtím ruku priateľovi, myslím na Natálku a na bábätko, nech je už vonku. Môžem začať tlačiť, tak hurá do toho. Raz, druhýkrát, tretíkrát, potom už to nepočítam, ale nič... Vraj tlačím do hlavy a to je zle a na nič. Ako to, veď tlačím rovnako ako prvýkrát a to bolo správne a Natálka hneď vonku... Nechápem to. Asistentka mi dáva ruku na brucho a nech tlačím bruchom na tú ruku. Tak fajn, ideme na to. Nadýchnuť sa, stisnúť priateľa a dať do toho všetko. Na jednu kontrakciu zatlačím dvakrát a už cítim, ako bábätko ide dole. Bolí to šialene, viac ako prvýkrát, brucho, spodok. Hovorí sa, že druhý pôrod bolí menej, u mňa to neplatí. Priateľ mi sedí pri hlave a lekárka z novorodeneckého, čo práve dorazila, sa mu ospravedlňuje, že sa mu postavila do výhľadu. Len odpovedal, že to nevadí, že nič vidieť nechce. Nakoniec mu to ale nedá a pozrie, zazrie hlavičku, keď je už vonku aj s ramienkami. Zdá sa mi, že hrozne dlho trvá, kým sa hlavička prerezá. Ako z hmly začujem asistentku, ako hovorí, ale pani nechcela nástrih, a dôjde mi, že mi asi hrozí. To ma vyburcuje a snažím sa ešte viac. Zatlačím, čo mi sily stačia, priateľ povzbudzuje a zrazu cítim, ako hlavička pomaly vychádza. Už nemám čas ani sa nadýchnuť, kontrakcie jedna za druhou. Pri ďalšej sú vonku ramienka, ešte zatlačiť a doktorka už vyťahuje našu dcérušku. Je 31.7.2015, 11:10 a sálom sa rozlieha krik našej Deniskej. Stihnem si uvedomiť, aká náhoda, Natálka narodená o 10:11 a Deniska o 11:10 :-) a obe narodené v piatok. Sme šťastní a priateľ fotí. Len ju na pultíku zabalia do červeného uteráka a už ju mám v náručí. Meranie, váženie a poutieranie bábätka sa už robí až dve hodiny po pôrode. Placentu porodím ľahko, je celá, tak ma už čaká len šitie. Dostanem umŕtvovačky, ale aj tak to občas cítim. Prezeráme si Deniskú, potom priateľ obvolá najbližších príbuzných a doktorka stále šije. Ani neviem, koľko je stehov, ale zdá sa mi to šitie hrozne dlhé a priateľovi tiež. Deniska si nás prezerá, je nádherná, celá ocko. Po šití ju skúsime priložiť a podarí sa, a tak 20 minút po pôrode prvýkrát pije. Po asi hodine a pol ma už bolí ruka a hovorím priateľovi, nech mi ju podá na druhú ruku, ale on sa jej bojí vziať, že je maličká, ponúka mi, že dôjde po sestru, ale to nechcem, ešte by mi ju odniesli. Po chvíli ju ale odnesú aj tak na meranie a váženie, priateľ ide tiež a fotí a dozvedáme sa, že naša lienka meria 49 cm a váži 3415 g. To už ale prichádza sestra zo šestonedelia, že ma zo sálu dovedie na izbu a po osprchovaní a obede dostanem malú na izbu. Som ešte zoslabnutá, tak idem na vozíku. Priateľovi dovolia, aby ma sprevádzal na izbu vzhľadom na ťažší pôrod, inak sa na izby nesmie. Je tam so mnou ešte pár minút a potom sa rozlúčime. Sľubuje mi, že o dve až tri hodinky príde späť a privezie aj Natálku. Po jedle a osprchovaní dostávam Deniskú a píšem esemesky kamarátkam a zvyšku rodiny. Popoludní príde priateľ s Natálkou a oboma babičkami, Naty je zo sestričky celá preč. Tak už sme štyria :-)

Jo, a to, že tretie nebude, som si rozmyslela hneď druhý deň po pôrode pri dojčení, keď malá krásne pila a pozerala na mňa tými svojimi očkami :-)