Môj pôrod

V auguste 2013 som musela ukončiť svoje prvé tehotenstvo, na genetike nám po odbere plodovej vody potvrdili, že dievčatko okrem rázštepu podnebia a čeľuste má vrodenú vývinovú chybu spôsobenú zdvojeným chromozómom. Dosť to s nami otriaslo, každopádne sme boli pevne rozhodnutí ísť do druhého bábätka čo najskôr. Čakanie na výsledky z genetiky bolo dlhééé, dlhé štyri mesiace. Záver - obaja sme s priateľom zdraví, bola to len „nešťastná náhoda“. Keďže som bola po fyzickej stránke v poriadku, nechali sme tomu voľný priebeh a ja som hneď otehotnela - v januári na teste dva prúžky - hurá, čakáme septembrové bábätko! Vďaka mojej skvelej lekárke, ktorá mi automaticky umožnila všetky dostupné vyšetrenia, sme už v 12. týždni vedeli, že čakáme zdravého chlapčeka. Každopádne sme sa na genetike (tam u nás robia veľký USG) objavili preventívne ešte párkrát a mne sa šialene uľavilo - všetko je v poriadku, tak ako má byť. Z práce som odišla na PN. Zistili mi tehotenskú cukrovku, takže diéta a kontrolné merania.

Na kontrole u mojej lekárky v 21. týždni zlý nález na krčku maternice, rýchlo sa skracuje, napriek tomu ma lekárka nechá doma v pokojovom režime, na kontrolu idem skôr ako inokedy. Nič sa nemení, naopak, nález je lepší.. V 27. týždni ma bolí brucho, pre pokoj duše idem do nemocnice (moja lekárka má dovolenku). Lekárke sa nález nepáči a chce ma dať hneď previezť do ČB, kde majú vybavenie na predčasné pôrody a majú neonatologické oddelenie. Našťastie jej to primár zakazuje a ja zostávam v „našej“ nemocnici. S priateľom sme vystrašení, zostávam v nemocnici dlhých päť týždňov. Päť týždňov „uviazaná“ na lôžko, žiadne prechádzky, žiadne posedenia s návštevou, len na záchod a na jedlo.. Každý deň 2-3x chodím na monitory, kde sledujú, či nezačína činnosť maternice - nič sa nedeje. Raz večer, okolo siedmej, ma tá istá lekárka berie na vyšetrenie krčka, začne robiť paniku, že sa nález zhoršil a že ma hneď prevezú do ČB. Volám chlapovi, plačem a som bezradná, nevieme, čo bude.. Lekárka mi rozpráva, ako to „chodí“ s takto nedonosenými deťmi, ako to bude atď.. To už som totálne v riti, našťastie pán primár prevoz zakazuje. Ja totálne na dne, dostávam injekciu na upokojenie a čakám na verdikt ráno.. Ráno ma vyšetruje iná lekárka, nález vraj nie je dobrý, ale žiadna katastrofa. Uffff...

Ukončený 32. týždeň a púšťajú ma domov, hurááá. Už nechodím k mojej gynekologičke, ale rovno do pôrodnice do rizikovej poradne.. V 34. týždni pre bolesť brucha opäť prijatá do nemocnice, preventívne pichnuté kortikoidy pre malého, aby sa mu dovyvinuli pľúca. Po pár dňoch idem domov, to najhoršie je za nami.. Chodím na kontroly do nemocnice, občas mi zlobí tlak a občas malého ozvy, ale nakoniec je všetko v poriadku. Nastáva zmena - malému sa nechce von, budú mi ho vyvolávať. Kvôli tehotenskej cukrovke ma nenechajú prenášať.

Šesť dní pred termínom nastupujem do nemocnice. Urobia mi všetky vyšetrenia, spíšu papiere. Milá pani lekárka mi hovorí, že to nebude dlho trvať a že mi pomôže - urobila Hamiltona. Som na izbe šestonedelia s dvoma mamičkami, ktoré už majú drobčekov. O 10-tej večer mi zaviedli tabletu na dozretie krčka a vysvetľujú mi, že zajtra ráno začnú vyvolávať tabletkami na rozbehnutie pôrodu. Vraj nemám čakať, že to bude rýchle, môže to trvať aj 2 dni. Ja ale viem a cítim, že to bude zajtra.

O tretej ráno mám bolesti po troch minútach, hovorím to sestre a tá mi radí horúcu sprchu. Sprcha nepomáha, a tak po hodine idem na vyšetrenie na pôrodnú sálu.. Na monitore sú vidieť kontrakcie, ale nijako veľké. Každopádne sa už nemám vracať na izbu, ale počkať do rána na lekárku. Dajú ma na pôrodný box, kde je len veľká posteľ. Začínajú mi veľké bolesti, neviem, ako si mám ľahnúť, sadnúť... Medzitým mi volá chlap, tak hovorím, že dobré, a medzi kontrakciami sa s ním rozprávam, nechcem ho strašiť.. Zo správania sestričiek si pripadám ako hysterka, tak mlčím a bolesti prekonávam.. Na záchode zo mňa odchádza kus hlienu. Po troch hodinách, keď som bola sama na tej izbe, príde sestra, že mám ísť na vyšetrovňu..

Vyliezem na gynekologické kreslo, hovorím lekárke o tom hliene, tak sestra beží po roztok na rozpoznanie plodovej vody. Keď dobehne, lekárka ma už vyšetruje, ruku vo mne a vytreštené oči. Sestra hovorí „čo, na tri - na štyri?“ A lekárka - zaniknuté maternicové ústie - rodíme.. Sestra beží chystať pôrodnú sálu, ja hovorím, že tam dôjdem sama. Lekárka opäť strieľa očami. Pýtajú sa, či som volala chlapovi, a ako to má ďaleko.. 15 km - no tak to nestihne. Prezlečiem sa a vyliezem na pôrodné kreslo, hovorím, že ma to už núti tlačiť.. Mám vydržať a sestry ďalej zmätene pobiehajú okolo, napájajú ma na monitor atď.. Pripomínam im, že mám streptokoka a potrebujem pichnúť antibiotiká. Už to nejde zadržať, začínam tlačiť. Medzitým dorazil chlap, ktorý zlomil 10-minútový rekord. Drží ma za ruku, párkrát zatlačím, urobia nástrih, pretože malý má hlavu ako starosta, a už je capart vonku. Ocko prestrihne pupočnú šnúru a priloží mi ho na prsia. Má 3540g a 51 cm. Zdravý a krásny, je to za nami. Pri pôrode som vôbec nekričala, tak nejako som tú bolesť prežívala v sebe, takže som bola za hviezdu. Na pôrodnej sále sme boli všetci traja dlhšie, pretože som veľa krvácala, ale potom som si malého dovezla o poschodie vyššie na izbu.

Keďže ma takmer všetok personál poznal, kvôli mojej dlhšej hospitalizácii, všetci mi blahoželali, veľa sa o tom hovorilo a mňa to ešte viac dojalo. Takýto pôrod by som priala všetkým!!!