Ako prežiť pubertu svojich detí

V období dospievania čiže adolescencie je typické subjektívne vnímanie prudkých zmien vlastného tela a zovňajšku, čo sa netýka len pubertálnych dievčat, ale aj chlapcov. Aj oni sa naučili pozerať na seba do zrkadla, hodnotiť sa a starať sa o seba. Vnímanie seba samého a meniacich sa tvarov siluety závisí od konkrétnej predstavy dospievajúceho o tom, čo je pre neho atraktívne a prijateľné. Pozitívne alebo negatívne prijatie svojho nového vzhľadu býva ovplyvňované sebapojatím mladého človeka a jeho sebavedomím, ako aj reakciou okolia z radov predovšetkým spolužiakov a priateľov. Názory rodičov, ktorými sa snažíme povzbudiť svoje dospievajúce dieťa v tomto neľahkom údele v snahe formovať jeho zdravé sebavedomie, že práve ono je pre nás naj..., sú v mnohých prípadoch celkom nemiestne až trápne. Treba sa zmieriť s tým, že dôležitejší je názor vrstovníkov. Nehovorím, že všetky pubertálne deti názory rodičov na premenu svojho zovňajšku popierajú, nájdu sa aj deti, ktoré prípadné zmeny konzultujú napríklad s maminou, záleží od uhla pohľadu a samotného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.

Z mojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že čo sa týka pubertálneho obdobia môjho syna, prešli sme si spolu obdobím heavy metalu a čiernočierneho oblečenia. Iné farebné odtiene u nás nemali šancu, aj keď vonku bolo tridsaťpäť stupňov plus. Čo sa týka fyzickej zmeny jeho telesnej schránky, uchvátila ho v deviatej triede doména menom kulturistika, ktorá jeho krehké chlapčenské telo premenila a doteraz tvaruje na poriadneho chlapa. Záleží od uhla pohľadu nás, rodičov, či sme schopní akceptovať to, čo naše dieťa uprednostňuje, alebo povedieme krutý boj s vlastnou krvou. Domnievam sa, že ak dospievajúce dieťa neprekračuje rodičmi a spoločnosťou nastavené výchovné a morálne medze, hodnoty a zásady a neohrozuje svoje zdravie, malo by mať možnosť realizovať sa a hľadať svoju vlastnú identitu, aj keď sa nezhoduje s predstavami nás, rodičov.

Viditeľné zmeny a procesy nastávajú aj v oblasti duševného (psychického) života dospievajúceho dieťaťa. Spôsob ich myslenia je skôr abstraktný (teoretický) a hypotetický (založený na predpokladoch a tvrdeniach, ktorým sa však nedá plne veriť). V praxi u nás doma, v domácnosti s dvoma puberťákmi, to simuluje situáciu, keď syn prinesie domov zo školy horšiu známku, než akú očakávajú rodičia, a na to sa zvalí vlna komentárov a poznámok, že on je v tom nevinne. Všetko mu ušlo o pol až jeden bod k lepšej známke, učiteľ tiež vlastne za nič nestojí, všetko prezentuje zo zápisníka a on sa predsa učil. Nikdy si v tomto prípade neodpustím otázku: „Kde si sa učil, že ja, zvedavá matka, som tento akt prehliadla?“ Dostane sa mi odpovede: „Vo vlaku, na prestávke a na predchádzajúcej hodine iného predmetu.“ A tak sa to už točí tri roky, našťastie syn nenosí zlé známky, len občas prinesie tú horšiu, než akú očakávam ja, a k tomu vrece múdrych hypotetických rečí. Na druhej strane treba podotknúť, že úvahy adolescentov sú pohotové, flexibilné, a dospievajúce deti si excelentne pamätajú. Ale len to, čo potrebujú, čo je pre ne prínosné, v žiadnom prípade sem nepatria inštrukcie a povely rodičov a učiteľov. Tie je treba v rámci vedenia dôslednej výchovy stále dookola opakovať a vyžadovať nejakú reakciu.

Prečo ako spoločná večera pri rodinnom stole a nútená konverzácia s maminou, ktorej absolútne nestačia odpovede typu: nič, stále rovnako, neviem, asi zajtra. Je nekompromisná, zvedavá, neustále ma tlačí do dialógu a nakoniec sa nechá počuť, že je to s nami puberťákmi zložité! Ale že aj napriek tomu ma má rada! No to som potreboval počuť! Vnímanie sveta okolo seba je dospievajúcimi deťmi občas prijímané s radosťou, inokedy s nevôľou. Všetko naokolo sa zrazu mení, okrem toho, že sa zmena týka fyzickej a psychickej stránky, vkráda sa aj pocit, že ľudia a okolie už nie sú takí, akí bývali.

V období dospievania vzrastá význam vrstovníckych vzťahov. Pubescent sa začína osamostatňovať z viazanosti na rodičov, značnú dôležitosť pre neho majú vrstovníci, s ktorými sa stotožňuje. Tieto vzťahy preberajú veľkú časť priestoru, ktorý bol predtým venovaný vzťahom v rodine. Tento posun je daný potrebou adolescenta získať podporu pre svoje názory, správanie a konanie, ktoré nie je vždy v súlade s predstavami dospelých, a o ktorých je dospievajúci presvedčený, že túto podporu získa najmä v skupine rovnako starých a rovnako zmýšľajúcich ľudí. V adolescencii sa referenčnou skupinou detí stáva skupina vrstovnícka a rodina ustupuje do pozadia, niekedy sa stáva aj prekážkou v pokusoch dieťaťa nájsť vlastnú osobnosť. Pre adolescenciu je typické čiernobiele hodnotenie sveta a kritický postoj k rodičom a zavedeným výchovným metódam.

Za touto osobnou revolúciou našich dospievajúcich ratolestí stoja prudké hormonálne zmeny. Nech sa nám to zdá neuveriteľné, puberťáci, ktorí sú väčšinu času „na pokraji výbuchu“, sa v tomto období cítia rovnako mizerne ako ich nezriedka zúfalí rodičia. Tí, ktorí sú vychovaní v relatívne stabilnej a milujúcej rodine, kde vzájomná komunikácia má odjakživa dvere otvorené dokorán, sú schopní aj napriek vlastným vnútorným pubertálnym bojom vypočuť názor svojich rodičov. Rovnako ako rodič vypočuje názory a postoje, motiváciu dieťaťa. Ale dieťa k tomu musí byť vedené od malička. U nás doma som tiež vždy svojim deťom oznamovala svoje postoje, pripomienky, ale rovnako aj želania a pocity. Už len preto, aby si uvedomili, že treba počúvať druhých, brať ohľady, byť empatický (mať potrebu vcítiť sa do prežitku inej osoby) a nepostrádať sociálnu inteligenciu, ktorá je schopnosťou, ako kladne a pozitívne pôsobiť na svoje okolie. Učím svoje deti, že mať štyridsať rokov ešte neznamená, že chcem prestať sa smiať, radovať sa, snívať, plánovať, niečomu veriť, v niečo dúfať. Dávam im najavo, že aj v zrelom veku mám potrebu tešiť sa z maličkostí, robiť si radosť, milovať a cítiť, že som milovaná a akceptovaná. Že ich priazeň a pochopenie je pre mňa dôležité. Vediem svoje pubertálne deti k úcte k autoritám, snažím sa byť pre ne láskavá, priateľská a milujúca maminka a parťák, na druhej strane som voči nim v pozícii rodiča, ktorý má právo vyžadovať, kontrolovať, regulovať a určovať medze. A to je v období puberty dôležitá dimenzia, ktorú riešia azda všetci rodičia.

Urobiť si na svoje pubertálne dieťa čas. Je dôležité dať mu najavo, že ste tu pre neho, keby vás potreboval. Či už na rozhovor alebo objatie. Naučiť sa vnímať, čo sa aktuálne s dospievajúcim dieťaťom deje, a s tým k nemu pristupovať. Počúvať, čo hovorí, a snažiť sa mu porozumieť. Často stačí počúvať a nie je treba udeľovať rady, hodnotiť a reagovať. Je dobré vytvárať si priebežne priestor na komunikáciu, organizovať spoločné činnosti podľa zvyklostí, návykov, možností a tradícií rodiny. Rešpektovať dospievajúce dieťa, jeho osobný priestor a súkromie. Prijať jeho štýl obliekania, priateľov, záujmy a názory. Uvedomiť si v tomto kontexte, že rešpekt samozrejme končí tam, kde začínajú stanovené alebo dohodnuté pravidlá, normy a medze, ktoré je nutné v rámci výchovy mladého človeka dodržiavať. Duchaprítomne diskutovať s dieťaťom o nastavených pravidlách a hraniciach, ktoré by mali byť adekvátne, hmatateľné, racionálne. Nevyhnutnou súčasťou pravidiel sú aj sankcie a dôsledky pri ich prekračovaní, ktoré by mali byť jasné, priame a spravodlivé. V ideálnom prípade nastavené spoločne s dieťaťom.

Dôverovať dospievajúcim adolescentom niekedy vyžaduje od rodičov veľa odvahy a sebaovládania. Prejavom dôvery je rozhodnutie pustiť dieťa na akciu, ktorá rodičom naháňa strach (diskotéka, večierok, požičanie auta, odísť na víkend a nechať dieťa doma).

Hoci je puberta zložité obdobie pre všetkých zúčastnených, dajme svojim dospievajúcim deťom najavo, že ich máme radi a záleží nám na nich. Dovoľte svojmu milovanému dieťaťu vyrásť a k jeho osamostatňovacím prejavom pristupujte citlivo. Obdobie, keď ste riadili celý jeho život, už skončilo. A to je dobre. Pre vás aj pre neho. Vaše dieťa sa potrebuje osamostatniť, aby bolo schopné žiť život mimo rodného hniezda, a vy máte tiež nárok na užívanie si vlastného života!

Máte aj vy svoje vlastné skúsenosti so svojimi puberťákmi? Ako vám to doma funguje? Prípadne máte ešte živo v pamäti svoje vlastné dospievanie?