Prísna ruka, alebo partnerstvo medzi rodičmi a deťmi?

Autoritatívny typ – neustále striktné usmerňovanie dieťaťa rodičom, ktorý plní rolu „domáceho policajta“. Tu je výchova založená na príkazoch a zákazoch, neustálom tlaku zo strany dospelého a nepripúšťa sa žiadna diskusia. Prísny rodič neberie ohľady na individuálne potreby dieťaťa, často dieťa negatívne hodnotí a porovnáva ho s ostatnými. Nedáva dieťaťu možnosť aktívne sa rozhodovať. Deti sa preto často môžu správať nesamostatne, neusilovne, nešťastne alebo uzavreto, dokonca môžu mať aj sklony k agresivite – veď ako vy na neho, tak on na vás, alebo dokonca na svojich rovesníkov.

Snaživý typ – tento typ rodiča sa neustále v dobrej viere snaží robiť za dieťa rôzne činnosti, neustále ho poúčať a slovne mu domlúvať. Plní rolu „učiteľa“. Má jasno, čoho chce svojou výchovou dosiahnuť, má dokonalú predstavu o tom, aké by malo jeho dieťa raz byť. Dieťa už často na slovné domlúvanie nereaguje, pretože to jednoducho aj tak nechce urobiť, rodič sa stáva akousi ohranou platňou. Rodič často používa donucovacie prostriedky vo forme vydierania („Keď neurobíš – nedostaneš…“), odmeňovania, odopierania a podobne. Deti sa preto správajú často nesamostatne, nevedia sa samy rozhodnúť, bezcieľne blúdia a nevydržia pri žiadnej činnosti. Svoju nevôľu prejavujú zlosťou a niekedy aj agresiou.

Liberálny typ – tento „nadšený“ typ rodiča mal dávno jasno o svojom štýle výchovy už dávno predtým, než sa dieťa narodilo. Hlavne ho nevychovávať tak, ako mňa vychovávali moji rodičia. Často ide o prevrátený spôsob partnerského prístupu a rešpektu k deťom. Rodič často svoje dieťa hojne emočne podporuje, avšak má nízke alebo nulové požiadavky. Dieťaťu nie sú stanovované hranice ani vo chvíli, keď je potrebné, aby bolo usmernené, rodič sa vyhýba požiadavkám na dieťa a trestaniu dieťaťa. Dieťa je preto často citovo rozladené, nezrelé, neovláda svoje pocity, robí si, čo chce, často je nespoľahlivé, chýba mu pocit zodpovednosti. Často svojím správaním tiež obmedzuje alebo ohrozuje ostatných, bez toho aby si to uvedomovalo.

O potrebe vymedzovať deťom hranice a o tom, že autorita rodiča by mala dieťa chrániť a pomáhať mu rozvíjať jeho zodpovednosť, sa hovorí často. Práve s vymedzením hraníc však bývajú pre rodičov problém, keď nechcú byť ani príliš autoritárski, ani príliš liberálni. Premýšľajú potom, čím sa pri stanovovaní hraníc nechať viesť, ako nájsť pocit rovnováhy. Chcú vedieť, že svojmu dieťaťu neubližujú, keď chcú, aby bolo poslušné. Veď je vlastne často nútené robiť veci, ktoré samo nechce. Ale to niekedy v živote musíme všetci. Určite nie je na škodu dieťa s touto realitou zoznámiť. Riešením, ale aj večným kameňom úrazu je teda komunikácia. Chyba teda nie je v dieťati, nie je vo vás, ale nachádza sa v komunikácii medzi vami. Práve na nej je postavený princíp partnerského prístupu.

Partner - Dieťa je pre nás partner. Zároveň máme za deti zodpovednosť, máme viac skúseností, preto máme aj určité oprávnené požiadavky. Hoci niečo požadujeme, jednáme s dieťaťom ako s partnerom, nie z pozície moci. Rešpektujeme jeho pocity, netolerujeme však agresívnu reakciu. Správne! Toto je rodičovský prístup k výchove, ktorý je nám najviac sympatický. Chceme, aby z našich detí vyrástli silné osobnosti, schopné samostatne sa rozhodovať a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Chceme mať doma pohodu a spokojné deti. A tiež si chceme ušetriť zbytočné nervy. :)

Ako môžeme začať?

Je ťažké správať sa k deťom ako k partnerom, hoci ich tak vnímame a nadovšetko ich milujeme. Mnohí z nás zažili ako deti autoritatívnu výchovu a zaužívané stereotypy opakujeme, obzvlášť keď sme unavení a nemáme silu o situáciách premýšľať. Preto sa oplatí premyslieť vopred niektoré často sa opakujúce situácie a reakciu si pripraviť. Predchádzať konfliktným situáciám môžeme aj tým, že niektoré činnosti učíme deti ako súčasť každodenného stereotypu (napr. pred jedlom si vždy umývame ruky, pred večerou upratujeme hračky). Dieťa vníma pozitívne aj to, keď prídeme až k nemu, znížime sa na jeho výškovú úroveň, aby sme hovorili z očí do očí, a hovoríme krátko, jasne, vecne, bez rozkazovacieho tónu.

Ocenenie

Veľkou hybnou silou pri učení je potreba osamostatniť sa a zaradiť sa do spoločnosti. Deti potrebujú signál, že teraz to robia správne – tak, ako je to potrebné urobiť aj nabudúce. Najdôležitejšie je pre ne ocenenie konkrétnych činností, postupov i výsledkov: „Podarilo sa ti utrieť stôl úplne dosucha.“ Namiesto popoháňania môžeme oceniť, čo dieťa už urobilo: „Máš oblečené nohavice, jednu ponožku a podarilo sa ti zapnúť dva gombíky.“ Obrátime tým pozornosť tým smerom, ktorým potrebujeme (k obliekaniu), a dáme mu najavo, že to môže zvládnuť. Naopak nekonkrétne pochvaly typu „Si veľmi šikovná,“ môžu deťom aj ublížiť. Neoceňujeme nič konkrétne (deti si to väčšinou preložia do im zrozumiteľného jazyka) a dieťa môže mať dojem, že je šikulka a musí sa mu všetko dariť. Môže to v ňom vyvolať strach z neúspechu a závislosť od pochvaly. Zradné sú aj odmeny. Keď za určitú činnosť dáme dieťaťu odmenu, dieťa môže začať napríklad upratovať alebo chodiť na nočník kvôli kúsku čokolády. Dávame tým najavo, že samotná činnosť nie je dosť dobrá, že stojí za to robiť ju len za odmenu, a riskujeme, že dieťa bude odmenu vyžadovať stále. Viditeľné je to v škole – deti, ktoré nedostávajú známky, robia množstvo činností preto, že ich bavia. Deti, ktoré známky dostávajú, často ako prvé položia otázku: „A je to na známky?“

Oprávnené požiadavky

Sme rodičia, máme za deti zodpovednosť, sme starší a máme viac skúseností. Preto máme voči deťom určité oprávnené požiadavky. Ako ich môžeme komunikovať? Opíšeme problematickú situáciu: „Na podlahe sú papieriky.“ Dieťa je možno zaujaté činnosťou a odpovie: „Aha, teraz vystrihujem, potom ich pozbieram.“ A je po probléme. Ak dieťa nereaguje, vyzveme ho k riešeniu: „Čo s tým urobíš?“

Ak ide o novú situáciu, poskytneme dieťaťu informácie: „Topánky dávame sem.“ „Je zvykom, že mladší pozdraví ako prvý.“ Lepšia ako dlhé vysvetľovanie alebo karhanie je stručná informácia. Môžeme ju doplniť, ak sa dieťa opýta. Dlhé vysvetľovanie deti skôr otrávi. Ak sa nič nedeje alebo ide o situáciu, ktorá sa opakuje stále, pripomenieme požiadavku oslovením a jedným slovom: „Vaško, zuby.“ Ak umožníme dieťaťu výber, bude spolupracovať ochotnejšie: „Upraceš si kocky teraz, alebo až po desiate?“ Naše priania a potreby (na rozdiel od všeobecne platných informácií) by sme mali vyjadrovať v 1. osobe jednotného čísla: „Potrebujem vedieť, o koľkej prídeš na obed.“

Ak nás ovládajú emócie, môžeme ich opísať: „Hnevá ma, že sa pri stole hádate.“ Rovnako môžeme opísať emócie, ak vidíme deti uprostred konfliktu: „Vidím, že sa na seba naozaj hneváte.“
Všetkým pomôže, ak sa zameriame na pozitívne súvislosti: „Minule si si zvládol umyť ruky sám. Čím to bolo? Čo ti pomohlo?“

Prirodzený dôsledok

Ak sa niečo nepodarí, často sa môžeme namiesto krika a trestu zamerať na riešenie situácie: „Čaj je rozliaty. Teraz je potrebné, aby si ho utrel. Handra je v kúpeľni.“ Niekedy sa riešenie nenúka tak ľahko. Ak dieťa robí niečo nevhodné, môžeme mu naznačiť, že dané správanie nebudeme tolerovať, napr. malé dieťa odnesieme od sporáka, staršiemu zamedzíme natiahnutou rukou (bariéra), aby zasahovalo do práce súrodenca... Využijeme fyzickú prevahu, ale bez agresie. Hoci sa to nezdá, často tým ušetríte čas aj nervy.

Prečo to niekedy nefunguje? Deti prechádzajú rýchlym a búrlivým vývojom, majú potrebu robiť činnosti, ktoré im pomáhajú rásť a získavať samostatnosť. V určitom veku potrebujú kričať, behať po kalužiach, skákať... Ak dieťaťu doprajeme dostatok voľného pohybu vonku, bude jednoduchšie zamedziť behaniu v kuchyni okolo krehkých a horúcich vecí. Ak mu za určitých pre nás prijateľných podmienok (do kaluže len v gumákoch) umožníme naplniť tieto vývinové potreby, pravdepodobne ľahšie docielime to, aby rešpektovalo pravidlá (v nových topánkach kaluž obídeme). Vieme, že deti potrebujú pravidelný režim a odpočinok. Niektoré deti zaspia ľahšie, iné potrebujú našu pomoc. Niektoré deti reagujú citlivo na zmenu prostredia alebo režimu. Svoje dieťa poznajú najlepšie rodičia a často vedia po zamyslení najlepšie odpovedať na to, čo by ich dieťaťu mohlo pomôcť, čo v danom období potrebuje, čo ho zaujíma a ktoré zručnosti rozvíja. Nerešpektovanie potrieb, únava, neprimeranosť úlohy alebo nevhodné prostredie môžu zapríčiniť rad konfliktov, ktorým sa dá často predísť.

Recept na poslušné dieťa by bol možno jednoduchší, ale zradnejší. Poslušný tínedžer už nebude poslúchať rodičov, ale pravdepodobne vodcu partie. Poslušný dospelý bude len ťažko prijímať zodpovednosť a bude stále hľadať niekoho, kto by za neho rozhodoval. Partnerským prístupom k deťom vychovávame deti, ktoré za seba samy prijímajú zodpovednosť, sú samostatné, rešpektujú ostatných. Cesta je to zdĺhavá a náročná a jej cieľom je dieťa, ktoré prijme niektoré zásady správania za vlastné. Aké je dieťa vychované, spoznáme vo chvíli, keď sa rodičia vzdialia.

Vyššie uvedené odporúčania a názory vo väčšine vychádzajú z princípu Výchova Nevýchovou. Ak ste sa s Nevýchovou už niekedy niekde stretli, potom asi viete, že majú na svojich stránkach rad veľmi prínosných videí ZADARMO, ako napríklad videá na tému: 3 tipy, ako vyriešiť súrodenecké spory bez revu a naťahovačiek, Čo s tým, keď dieťa neposlúcha, Ako povedať dieťaťu, že to, čo robí, je zlé atď. Ak vám tieto videá niečo prinesú a usúdite, že je to ten správny smer, máte možnosť prejsť si celým on-line kurzom Nevýchovy, ktorý vám v piatich intenzívnych týždňoch vyladí myslenie a prístup k deťom tak, aby vám bolo v každej situácii jasné, ako reagovať. Pretože sme si vedomé, že mamičky na materskej dovolenke nemajú peňazí nazvyš, rozhodli sme sa kurzom prejsť a budeme vám pravidelne prinášať postrehy z jednotlivých týždňov a celkového spracovania, ako na nás Výchova Nevýchovou pôsobí. Tak nás sledujte (kliknite si na „sledovať“ pri tomto článku) a my vám čoskoro prinesieme prvé dojmy a odporúčania. :)

Je samozrejme len a len na vás, aký štýl výchovy si zvolíte. Verte svojmu inštinktu a nie radám okolia, každé dieťa je iné. Inšpirovať sa môžete aj v ďalšom našom článku Aký výchovný štýl vám je najbližší?

zdroje:

www.nevychova.cz

www.sancedetem.cz

Kniha: Respektovat a být respektován, Autori: Kopřiva, P., Nováčková, J., Nevolová D.