Mýty o treťom rodičovstve

Jedinou úlohou tretieho rodiča je byť milý a kamarátsky k nevlastným deťom

Áno, to je dobrý štart na nadviazanie vzťahu s deťmi. Škála emócií voči nevlastným deťom (ak žijeme v jednej domácnosti) je však oveľa širšia. Tretí rodič môže byť nielen milý, ale aj nahnevaný, dôrazný, unavený, smutný, nerozhodný atď. Dôležité je, aby sme si mohli dovoliť otvorene prejavovať svoje emócie a aby ich ostatní členovia rodiny rešpektovali.

V novej rodine musíme uprednostniť potreby detí pred potrebami dospelých, aby sme im uľahčili ťažkú situáciu po rozchode rodičov

Toto tvrdenie vychádza z mylného predpokladu, že úlohou nás rodičov je svoje deti len čo najviac hýčkať a plniť im každé želanie, zatiaľ čo naše vlastné potreby majú ísť zatiaľ nabok. A potreby tretieho rodiča – tie sa odsúvajú často ešte ďalej než nabok. Tu je dôležité uvedomiť si, že úlohou rodiča nie je robiť všetko pre dieťa na úkor seba samého, ale ukázať dieťaťu, ako sa to v dospelosti robí, aby bol človek šťastný.

Dieťa po rozvode je úbohé, a preto naň musíme byť všetci milí a plniť jeho želania. Takmer všetko mu máme dovoliť a nad povinnosťami privrieť oči

Úlohou rodičov je pomôcť deťom prejsť čo najlepšie obdobím, keď sa musia zmieriť s rozchodom rodičov alebo s príchodom nového partnera ich rodiča. Rozhodne to však neznamená, že musíme dieťa rozmaznávať, všetko mu dovoliť, tolerovať nepríjemné správanie, kupovať mu drahé darčeky a pod. Naopak, možno ešte viac ako predtým dieťa potrebuje rodiča, ktorý je šťastný (má naplnené svoje potreby), ktorý mu dáva istotu a bezpečie prostredníctvom jasných pravidiel a ktorý zasiahne, keď sa pravidlá nedodržiavajú.

Nevlastné deti musím mať rád/rada rovnako ako tie vlastné

To je veľké želanie mnohých nevlastných rodičov, ale predovšetkým ich partnerov. Patrí však bohužiaľ do ríše nesplniteľných snov. K vlastnému dieťaťu nám príroda dala do vienka veľký láskyplný vzťah, ktorý je podporený zážitkom tehotenstva, pôrodu a prvých rokov života dieťaťa, pri ktorom tretí rodič väčšinou chýba. Áno, môžeme mať svoje bonusové deti veľmi radi, ale vždy to bude iný druh lásky než k deťom vlastným.

Ak deti ešte nemám, musím ako tretí rodič milovať tie nevlastné

Hoci to môže niekomu znieť radikálne, je dôležité jasne povedať jednu vec: Tretí rodič nemusí mať rád svoje nevlastné deti. Nie je to žiadna naša povinnosť a navyše je to druh citu, ktorý buď vznikne, alebo nie. Niekedy to skrátka nemožno príliš ovplyvniť. Môžeme samozrejme dobrý vzťah s deťmi podporiť, môžeme pre neho veľa urobiť a musíme sa naučiť deti rešpektovať. Ale nemusíme ich milovať.

Rola nevlastného rodiča je vlastne rovnaká ako rola vlastnej matky či otca (má rovnaké úlohy smerom k deťom – poskytovať citovú väzbu, zázemie, starostlivosť, výchovu, vzdelanie)

Takto si to predstavuje mnoho našich partnerov a niekedy zo začiatku aj my samy. Dovtedy, kým zistíme, že ak budeme napĺňať rolu nevlastného rodiča rovnako, ako keby sme boli tí vlastní, čoskoro padneme vyčerpaním. K tomu s pocitom, že naša snaha tak nejako neprináša svoje ovocie. Je dôležité uvedomiť si, že rola tretieho rodiča je iná než rodičovská, aj keď sa samozrejme v niektorých bodoch a úlohách prelínajú.

Na záver som sa spýtala svojich kamarátok, či niekedy podľahli nejakej klamnej predstave o nevlastnom rodičovstve. A tu sú ich odpovede:

Lenka: Teraz s odstupom už môžem povedať, že ja osobne som podľahla mýtu „stačí byť kamarátka a mať rada nevlastné dieťa“. Naozaj som si myslela, že to na spokojnosť nás všetkých stačí. Až po čase som zistila, že to bola len ilúzia.

Štěpánka: Celý čas som si myslela, že keď deti odrastú, stretneme sa s mužom ako partneri a všetko si vynahradíme. Nikdy sa tak nestalo. To bola najväčšia ilúzia, v ktorej som v role nevlastného rodiča žila. Dnes už viem, že ako partneri sa musíme stretnúť od začiatku. Inak nebude fungovať ani vzťah, ani zložená rodina.

Daniela: Môj muž sa od začiatku svojim deťom snažil vynahradiť to, že sa s ich matkou rozviedol. U nás doma nemuseli nič robiť, plnil všetky ich želania, hranice im nedával takmer žiadne. Z môjho uhla pohľadu ich rozmaznával. Napriek tomu som sa do jeho „hry“ zapojila a robila som tiež všetko preto, aby boli maximálne spokojní – varila som im, upratovala, tolerovala som všetko ich nepríjemné správanie. Neviem, či je to dôsledok, alebo zhoda okolností, ale v okamihu, keď manželova dcéra dosiahla dospelosť, našla si o mnoho rokov staršieho partnera a prerušila s nami všetky kontakty. Dnes ma na ulici ani nepozdraví. Je mi z toho veľmi smutno a jej správanie považujem za nevďačné. Keby som sa dostala do tejto situácie znova, urobila by som veľa vecí inak. Rozhodne by som viac myslela na seba a snažila sa napĺňať aj vlastné potreby. A to aj za cenu prípadných konfliktov s mojím partnerom.