Kto sú tretí rodičia a ako žijú?

Pre niekoho to môžu byť „len slová“. Pre mňa je pomenovanie rolí v rodine veľmi dôležité. Slová sú totiž priamo späté s tým, čo zažívame, ako to vnímame a čo si o tom myslí okolie.

Poznáte aj túto situáciu? Vaše nevlastné dieťatko si privedie domov kamarátov a predstavuje im rodinu: „Toto je ocko, toto je moja veľká sestra, toto je moja malá sestrička, ...eee...“ Hádajte, kto je „eee“...! Áno, hádate správne. Som to ja, ste to vy. Namiesto „eee“ sa môže objaviť o niečo lepšie: „Toto je Kamila.“ Alebo o niečo horšie: „Toto je moja macocha.“ V takej chvíli najlepšie uvidíte, ako tie slová chýbajú. Čo majú deti povedať? Ako vás predstaviť? Ako sa to, preboha, volá? Nakoľko iná by bola nasledujúca situácia: „Toto je môj ocko, toto sú moje sestry a toto je moja báječná...“ Máte to slovo? Dajte vedieť a uvedieme ho do praxe!

Pretože ak chceme, aby bola naša rola tretieho rodiča uznávaná ako plnohodnotná a aby sa na ňu okolie pozeralo s rešpektom, musíme zmeniť buď samotné slová, alebo vnímanie ich významu. Začnime tým, že si budeme uvedomovať, ako o sebe, svojich nevlastných deťoch a svojej rodine hovoríme. A snažme sa používať také výrazy, ktoré odrážajú náš zámer, teda aby sa v našej rodine všetkým jej členom darilo dobre.

Tretí rodič

Mne sa zmenil osobný (a nečakane aj profesijný) život, keď som prišla na termín „tretí rodič“. Napadlo mi to raz vo vlaku po rozhovore s kamarátkou a ja som vedela, že je to TO. Konečne pomenovanie, ktoré je neutrálne a zároveň vyjadruje moju pozíciu v rodine. Tretí rodič sa v mojom okolí rýchlo ujal a dnes, keď sa rozprávam s ostatnými nevlastnými rodičmi, používajú ho celkom prirodzene. Na svojich známych vidím úľavu, keď môžu povedať: „Ja som tiež v role tretieho rodiča!“ Namiesto: „Som macocha,“ alebo „Som nevlastná matka...“

Komponovaná rodina

A podobne to máme aj s pomenovaním celej našej rodiny. Zošívaná? Patchworková? Zlepená? Mne osobne nevyhovuje ani jedno slovo. Nechcem byť súčasťou rodiny, ktorá je poskladaná z nejakých starých kúskov. Preto som zaviedla termín „komponovaná rodina“. Každý samozrejme cíti význam slov trochu inak, je len na vás, čo si vyberiete a ako svoju rodinu aj svoju rolu v nej budete nazývať.

Bonusové deti

V neposlednom rade sa celá problematika pomenovania v komponovanej rodine dotýka aj nášho vzťahu s nevlastnými deťmi. Áno, sú ne-vlastné, takže niečo v nás okamžite naštartuje obranné či iné mechanizmy, pretože historicky – čo nie je naše, je cudzie a neznáme, a môže byť teda obávané a rizikové. Ak teda chceme mať so svojimi nevlastnými deťmi dobrý vzťah, musíme pre ne nájsť pomenovanie, ktoré ich zahrnie do nášho vlastného teritória. Keď máme detí v rodine viac, môžeme povedať napríklad: „Tento rok ideme k moru so všetkými našimi deťmi.“ Alebo keď predstavujem známym dieťa svojho partnera, môžem povedať napríklad: „Toto je moja bonusová dcéra Anička.“ Skúste si nájsť vlastné slová a sledujte, čo ich používanie robí s vašimi pocitmi, ako na ne reagujú deti a či sa odráža v celkovej atmosfére celej rodiny. Ja tu používam termín, ktorý kolegyňa našla v nemčine a máme ho s tretími rodičmi najradšej – „bonusové deti“.

Otázka miesta tretieho rodiča v novej rodine je tou základnou a najdôležitejšou. Od nej sa odvíjajú všetky prípadné problémy v komunikácii a vzťahoch, rovnako ako pocit radosti a naplnenia, ktorý s ňou môže byť spojený, ak je miesto tretieho rodiča dobre ukotvené. Ako už niekoľkokrát odznelo, nájdenie miesta v rodine s nevlastnými deťmi je pre človeka v role tretieho rodiča ťažšie než v iných rodinných rolách.

Za nasledujúce práce a povinnosti nemá tretí rodič automaticky zodpovednosť. Ak si ich berie na plecia, je to na základe jeho vlastného rozhodnutia a dohody s partnerom.

Výchova nevlastných detí nie je zodpovednosťou tretieho rodiča

Sú samozrejme situácie, keď sa do výchovy zapájate – keď vás o to partner požiada a vy s tým súhlasíte, keď sa situácia týka vás samotných alebo keď deti porušujú pravidlá domácnosti a komunikácie. Niekto bude do výchovy zasahovať viac, niekto menej, záleží to od povahy a tiež od veku detí – menšie budú najskôr potrebovať viac vašej energie aj v oblasti výchovy. Je však dobré si najprv sami ujasniť, kedy sa chcete na výchove podieľať a kedy nie. Rovnako dôležité je hovoriť o tom s partnerom a konať v súlade s vašou partnerskou dohodou. Mnoho situácií, ktoré môžete považovať za výchovné (upratovanie po sebe, riešenie konfliktov medzi súrodencami, robenie úloh a pod.), je možné vyriešiť spísaním pravidiel vašej domácnosti či rodiny. Tým z vás spadne ťarcha rozhodovania, či v danej situácii zasiahnuť. Budete môcť konať podľa vopred dohodnutých pravidiel, ktoré platia pre všetkých. Odpadnú tak konflikty typu: „Pozri sa, aby si po sebe upratal tanier. – Ale ja nechcem. A ty mi nemáš čo hovoriť, nie si môj ocko.“

Starostlivosť o nevlastné deti nie je samozrejmá

Či už ide o varenie, upratovanie, pomoc s domácimi úlohami, vyzdvihovanie zo školy atď., niečo z toho samozrejme robiť budete, keďže to súvisí s vašou zodpovednosťou za výber partnera s deťmi. Dôležité však je, aby vaše úlohy smerom k nevlastným deťom boli výsledkom vašej slobodnej vôle a dohody s partnerom a nie nejakého samozrejmého či nepomenovaného očakávania – či už si ho vytvoríte sami v sebe, alebo ho má smerom k vám váš partner. Svoju rolu tretieho rodiča sa snažte nastaviť si tak, aby ste sa očakávaniam vyhli. To znamená, robte len to, čo chcete a čo vás baví. Alebo napríklad nebaví, ale je to niečo, na čom ste sa s partnerom dohodli. Venujte svoj čas a energiu v role nevlastného rodiča len tým veciam, ktoré chcete a pri ktorých nečakáte nejakú vďaku či protislužbu. A ak niečo očakávate, povedzte to nahlas. Rozprávajte sa o tom s partnerom aj s deťmi: „Za to, že vám tu periem a upratujem, očakávam, že mi poďakujete. To by ma potešilo.“

Tretí rodič nemusí riešiť konflikty a problémy s deťmi (ak sa ho priamo netýkajú)

Ak s vami deti žijú v jednej domácnosti, určite ste svedkami ich častých konfliktov, dohadovania, plaču, naťahovania a krikov. To je prirodzené. Do všetkého sa však ako tretí rodič zapájať nemusíte, nemusíte všetko riešiť. Čím menej, tým lepšie pre vaše duševné zdravie a pohodu.

Tretí rodič nemusí riešiť problémy vo vzťahu partnera a jeho bývalej partnerky/partnera

Ak môžete, vyhnite sa všetkým pozrozchodovým problémom, dohadom o deti či postpartnerským bojom. Nebude vám to robiť dobre a navyše sa budete cítiť bezmocne, pretože na tieto situácie väčšinou nemáte žiadny vplyv. Vstupom do konfliktov vášho partnera s jeho ex otvárate pomyselný trojuholník a stávate sa aktívnym hráčom v spore. Tiež tým otvárate dvere vašej domácnosti novému členovi, bývalému partnerovi, ktorý sa tak pomyselne stáva vaším spolubbývajúcim. A to najskôr nechcete.

Tretí rodič nemôže naplniť potrebu rodičovskej lásky, ak ju dieťa nedostáva od vlastných rodičov

Toto je pohár, ktorý môže naplniť len vlastný rodič – pre toho nevlastného to vždy bude pohár tak trochu bezodný. Môžete don samozrejme svojou láskou prispievať (ak ju máte k dispozícii). Ak však budete chcieť naplniť prázdne citové miesto, ktoré patrí vlastnému rodičovi, najskôr sa čoskoro budete cítiť veľmi vyčerpaní, s pocitom, že vašej lásky nie je nikdy dosť.

Motivácia tretieho rodiča k zapojeniu sa do výchovy a starostlivosti o nevlastné deti vychádza odinakiaľ než u vlastného rodiča

Vo vašom každodennom živote tretieho rodiča je možno prirodzené zapájať sa do chodu domácnosti, výchovy detí či organizácie spoločného voľného času v pomerne veľkej miere. Je však dôležité uvedomiť si, odkiaľ pramení vaša motivácia. Na rozdiel od vlastného rodiča, pre ktorého je výchova jeho detí a starostlivosť o ne samozrejmá a prirodzená, bývajú tretí rodičia (ak sa zapájajú do činností spojených s nevlastnými deťmi) motivovaní inak: chcú podporiť pohodu v rodine, uľaviť partnerovi, podporiť vzťah medzi vlastnými a nevlastnými deťmi alebo napríklad posilniť svoj pocit dôležitosti. Vo chvíli, keď si ako tretí rodič uvedomujete, prečo s nevlastnými deťmi pomáhate, môžete byť spokojní aj v situáciách, keď je miera vášho zapojenia vysoká.

1. Dobrovoľnosť

Pre mňa asi najdôležitejšia vec. Vedomie, že môžem, ale NEMUSÍM. Nemusím tráviť všetky víkendy s nevlastnými deťmi, nemusím s nimi ísť na dovolenku, nemusím im variť a dokonca ich ani nemusím mať rada. Ale to všetko môžem, keď chcem. Toto vedomie SLOBODNÉHO ROZHODNUTIA je samozrejme priamo späté s partnerom, ktorý túto slobodu dáva a rešpektuje. Tento princíp mi pomohol prekonať už niekoľko kríz.

Prvý rok som mala pocit, že keď už sú deti u nás, mala by som s nimi a s partnerom tráviť väčšinu času. Občas som si dovolila napríklad na pol dňa odísť a venovať sa svojim záujmom, ale potom prišli moje vnútorné výčitky. Že sa od nich oddeľujem, že nebudujem náš vzťah, že v tom nechávam muža samého... Až prišiel pocit, že už ďalej nemôžem. Že potrebujem byť sama – ani s deťmi, ani s partnerom. A v tej chvíli som si to dovolila. Odišla som na víkend sama preč, aj keď boli u nás deti. Partnerovi som to vysvetlila. A on to prijal. Odvtedy si takéto víkendy dopriavam častejšie (či už sú u nás deti, alebo nie). Potom sa vraciam spokojná, oddýchnutá, s novým nadhľadom, vnútornou istotou a novou silou pokračovať v ceste tretieho rodiča. Výčitky takmer zmizli a partner je rád, keď s ním a deťmi trávim čas a rešpektuje, keď robím niečo iné bez nich.

2. Všetko má svoj čas

Keď som začala žiť s partnerom v spoločnej domácnosti, a začala tak pociťovať svoju novú rolu nevlastného rodiča, chcela som všetko OKAMŽITE. Zo svojej dlhoročnej pedagogickej praxe som vedela, ako by sa to všetko malo urobiť „správne“. Nadviazať vzťah, jasne určiť pravidlá, reflektovať situáciu, podporovať otvorenú komunikáciu a zaviesť rituály. A chcela som to HNEĎ. Čoskoro som zistila, že moje osvedčené „správne riešenia“ vesmes nie sú v novej rodine funkčné. Vlastne sú, ale že nastavenie fungujúcej komunity (či rodiny), ktoré sa dá v školskom kolektíve dosiahnuť pomerne rýchlo, v novej rodine potrebuje OVEĽA VIAC ČASU. Pochopila som, že je niekedy potrebné viac načúvať intuícii než rozumovým poučkám, viac pociťovať, čo je vo vzduchu, vnímať, kam už môžeme a kam ešte nie. Vnímať čas ako podporný faktor, ktorý umožňuje neskôr realizovať vo vzťahu s deťmi to, čo predtým nešlo.

Zo začiatku sme mali s partnerom obaja pocit, že je dôležité pracovať na vzťahu medzi mnou a deťmi a ten sa najlepšie buduje spoločnými zážitkami a hrami. Spoločná dovolenka sa tak zdala ideálnym riešením. Keď sme na ňu mali vyraziť prvý rok, ochorela som. Keď sme na ňu mali vyraziť druhý rok, mala som veľa práce a nakoniec som zostala doma. Všetci spolu sme išli až na tretí raz. A ja som cítila, že vtedy to bol ten správny čas. Že v predchádzajúcich rokoch potrebovali byť deti s otcom. A budovať si najprv svoj vzájomný vzťah, ktorý mal vzhľadom na novú rodinnú situáciu tiež nové obrysy, v ktorých sa všetci potrebovali zorientovať.

3. Všetko sa mení

Kým som nemala vlastné deti, táto zákonitosť mi akosi nešla do hlavy. Správanie detí sa často a niekedy radikálne mení. Niekedy napríklad raz za pol roka, niekedy každý týždeň. Človek si zvykne na určitý spôsob komunikácie a správania, na ktorom navyše predtým nejaký čas pracoval a má teda dobrý pocit, že to doviedol až sem. V tej chvíli sa správanie dieťaťa zmení, zrazu je o pár mesiacov staršie, má nové zážitky, nové vnútorné uvažovanie a všetko je inak. To, čo platilo pred mesiacom, dnes už neplatí. A môže sa začať odznova. Teda nie celkom, vždy tam pár základných stavebných kociek zostane. Zvyšok stavby je ale zbúraný a začíname stavať znova. Len to tentokrát už nebude obranná veža, ale napríklad zámocké krídlo.

So synom môjho partnera sme zažívali idylické chvíľky – na všetkom sme sa hladko dohodli, chodili sme spoločne na výlety, rozprávali sa, hrali sa a smiali sme sa. Potom sa jedného dňa niečo zmenilo a zrazu bolo všetko inak – odmietal s nami kamkoľvek ísť, odmietal akékoľvek vonkajšie dobrodružstvo, nechcel hrať hry, mračil sa a hovoril s nami minimálne. Dnes už je to zase inak – aj napriek občasným protestom spolu trávime čas, hráme sa a užívame si zábavu. Všetky tieto zmeny sa udiali počas jedného roka.

Taký je môj život v komponovanej rodine. Tretie rodičovstvo je opradené aj mnohými mýtmi. O tom ale zase v ďalšom článku.

Ste aj vy tretím rodičom? Aké sú vaše skúsenosti? Vychádzate so svojimi bonusovými deťmi hladko?