Ako deťom citlivo vysvetliť smrť?

Som veľmi rada, že si čas na odpovede na moje otázky našla Martina Pojarová z občianskeho združenia Cesta domů. Cesta domů poskytuje odbornú starostlivosť umierajúcim dospelým aj deťom a ich blízkym, ktorí sa o nich starajú.

Dáša: Ako si myslíte, že sa dnes vníma smrť?

Martina: Odchod blízkeho, vlastná smrteľnosť, ale ani dlhodobá starostlivosť o chorého člena rodiny nie je práve obľúbenou rodinnou konverzačnou témou. Tomu sa asi nikto nečuduje. Táto ťažká téma nás však skôr či neskôr v živote stretne osobne, skôr či neskôr nám zomrie pes, umierajú starí rodičia, alebo vážne ochorie niekto blízky. To sa samozrejme dialo vždy, ale trúfam si povedať, že sa deti aj dospelí so smrťou stretávali v minulosti častejšie. Mali možnosť si na ňu „zvyknúť“ alebo aspoň privyknúť faktu, že život je konečný. Prijať smrť ako danosť. Dnes sa smrť vo veľkej miere preniesla do inštitúcií a nevidíme ju. Ľudia „odchádzajú“ do nemocnice a už sa nevracajú.

Ako malá som trávila veľa času u babky na dedine a účasť na pohreboch bola prirodzená povinnosť. Rozlúčiť sa so susedom sa patrilo. A ak ma babka vzala na pohreb, prirodzene som sa potom pýtala. Čo to znamená, že pani Šafrová zomrela? Prečo je v rakve? Môže sa ešte zobudiť? Čo s ňou bude, keď ju dajú do hrobu? To všetko sa dialo okolo kostola, kde hneď pri vchode umieral Ježiš na kríži. Babka mala na moje otázky tiež dosť jasné odpovede. Bola veriaca a mala jasnú predstavu o tom, čo je po smrti. A veľmi ma nešetrila.

Dáša: Je vhodné povedať deťom o smrti pravdu, alebo radšej „hmlisto odpovedať“? A od akého veku si myslíte, že sú schopné prijať takú správu?

Martina: Dnes žijeme v dobe mnohých možných odpovedí, sme veľmi neistí, aj keď sme dospelí. Každý z nás má nejakú predstavu o tom, čo sa deje po smrti, väčšinou však netušíme, čo si myslia naši najbližší. Ale deti sa nás pýtajú, rovnako ako sa pýtali predtým. Zomrie malá lastovička, keď vypadne z hniezda? Zomrieš aj ty, mama? A my často hmlisto odpovedáme. Nemáme odvahu. Nechceme deťom brať predstavu, že svet je miesto, kde sa dejú len samé pekné veci. A často tým dieťa úplne zmäťeme.

Nie je ľahké hľadať odpovede na otázky, ktoré kladú deti. Inak hovoríme s dvanásťročnou dcérou, ktorá pravdepodobne svet aj konečnosť živých bytostí vníma podobne ako dospelý, a inak s dvojročným dieťaťom, ktoré koncept smrti nechápe. Aj tie otázky sa v priebehu času menia. Dieťa nás môže veľmi prekvapiť priamosťou otázky. Chce vedieť podrobnosti, o ktorých sa my dospelí zdráhame rozprávať. Reaguje inak ako dospelý. Netruchlí tak, ako by sme si predstavovali. Čím nejasnejšie sú naše odpovede, tým viac môžeme dieťa znepokojiť. Tam, kde chýbajú informácie, ostáva veľký priestor pre dohady. A deti môžu mať veľkú tendenciu viniť sa za veci, ktorým nerozumejú. Zomrela babka preto, že som k nej nechcela ísť na návštevu?

Dáša: Akou formou je najlepšie odpovedať? Asi nebude vhodné smrť prirovnávať k zaspaniu alebo odchodu?

Martina: Pokojne sa môžeme držať praktických vecí. Vysvetliť, že babka bola chorá a ani v nemocnici jej už lekári nevedeli pomôcť. Že bola o dosť staršia, než jej mamička, keď zomrela. Že mala choré srdce, ktoré pracovalo už veľa rokov a už sa unavilo. A nesmieme sa zľaknúť, keď sa opýtajú na našu konečnosť. Áno, zomrieme, ale väčšinou umierajú starí ľudia po tom, čo stihnú na svete niečo vykonať, zažiť, a to bude až za dlhý čas. Veď toto poznajú deti z rozprávok, o smrti začínajú niečo tušiť veľmi skoro. Starý kráľ zomrel… Žili spolu až do smrti... Ak nezomreli, žijú tam dodnes…

Dáša: Čo ak je niekto v rodine dlhodobo chorý a vieme, že zomrie? Je lepšie pripravovať na to dieťa už vopred?

Martina: Stáva sa, že sa rodičia a starí rodičia snažia v dobrej viere chrániť deti pred zlou správou, ale dieťa vlastne vylučujú. Deti sú veľmi citlivé aj na neverbálne prejavy a často vedia viac, než si myslíme. Vedia, že sa stalo niečo veľmi smutné, sú zmätené, prečo sa s nimi o ničom nehovorí.

Mám pocit, že najjednoduchšie je byť úprimný. Zdieľať s deťmi aj vlastný smútok a neistotu. Nikto z nás totiž nevie, prečo sa dejú tragické veci, prečo niektorí ochorejú už ako deti na smrteľnú chorobu, prečo sa takéto veci stávajú aj našim blízkym. Neostáva nič iné, než priznať, že niečo sa ťažko chápe aj nám. A byť aj v ťažkých chvíľach spolu. A nebáť sa požiadať o pomoc kamarátov, rodinu, blízkych. A myslieť na to, že rodičia tu sú od toho, aby deti podporili, nie naopak. To nás uchráni od toho, aby sme na deti naložili príliš veľa.

Dáša: Je vhodné brať deti na pohreb?

Martina: Pohreb je vlastne spoločné rozlúčenie, „posledné zbohom“. Je to priestor pre zdieľaný smútok, ale aj pre spomienky na to pekné. Deti môžu práve na pohrebe zazrieť starých rodičov aj inak, vidieť, pre koľkých ľudí bol dedko drahý, koľkým ľuďom chýba. Je to príležitosť spomínať aj na to dobré a veselé, a tak vlastne založiť tradíciu pekných spomienok. Vybrať fotografiu, ktorá dedka najviac vystihuje. Uvariť jedlo, ktoré mal rád. Toto spomínanie je vlastne tiež lúčenie, len je viac o živote, než o smrti.

Dáša: Rodičia pred deťmi často skrývajú svoje pocity z úmrtia blízkej osoby. To ale nebude správne, však?

Martina: Samozrejme pomáha, keď sa v rodine hovorí otvorene o veciach dobrých, zlých, smutných, aj o tých, ktorým nerozumieme, keď sami máme odvahu premýšľať o svojej konečnosti. Rozhodne je však potrebné brať vážne to, že aj deti o smrti premýšľajú, že ich koncept sa nemusí nutne zhodovať s tým naším, že ich strachy a obavy sú iné, než tie naše.

Mamičky, umožnite deťom prežiť všetky emócie, ako sú hnev, ľútosť, ale aj úľava. Pretože smútok má byť prežitý. Je to veľmi dôležité pre ďalšiu životnú etapu. Môže sa stať, že dieťa nebude vôbec smutné, alebo že sa bude správať necitlivo. Neznamená to, že by dieťa bolo zlé, ale je to jeho spôsob, ako sa vyrovnať so smrťou niekoho blízkeho. Preto dieťa nasilu nerozveseľujte, ani ho nevoďte niekam za zábavou. S deťmi na zosnulého spomínajte. Môžete prezerať fotky, navštevovať miesta, ktoré mal dotyčný rád, alebo preňho jednoducho len kresliť či modelovať. Nezabúdajte schovávať veci na pamiatku. V neskoršom veku za ne budú deti určite vďačné.

V týchto chvíľach buďte dieťaťu oporou, zabezpečte istoty, ktoré dieťa dovtedy malo, ako je spoločné jedlo alebo rozprávka pred spaním.

Na deti najviac pôsobí správanie dospelých, ktorí prežívajú smútok, a deti sa tak môžu cítiť opustené. Dôležité je v týchto chvíľach deťom načúvať a nechať ich rozprávať napríklad ich vlastný príbeh o človeku, ktorého ste stratili. Nedávajte žiadne rady, neupravujte príbeh. Len počúvajte! Je dobré, aby sa dieťa naučilo smútiť, a to najlepšie od nás samotných. Plačte s dieťaťom a neodstavujte ho od diania. V týchto chvíľach deti najviac potrebujú cítiť, že nie sú opustené.

Ak máte samy svoju osobnú skúsenosť s tým, ako ste vysvetlili smrť svojim deťom, aké mali otázky a ako ste v takú citlivú chvíľu hľadali odpovede, budeme rady, keď sa s nami a ostatnými mamičkami podelíte.

Užitočné zdroje na Slovensku

• IPčko — Krízová linka pomoci IPčko, nonstop a bezplatne 0800 500 333
• Liga za duševné zdravie — Linka dôvery Nezábudka, nonstop a bezplatne 0800 800 566