Nech sa vám z kontaktného rodičovstva nevyklube peklo

Hranica je čiara medzi tým, čo som ja a čo je pre mňa v poriadku, a tým, čo pre mňa v poriadku nie je.

• Keď dieťa vyrastie v nerešpektujúcom prostredí, kde mu niekto neustále vstupuje do jeho priestoru a dieťa sa proti tomu nemôže brániť, nakoniec prestane klásť odpor. Aby prežilo, prestane vnímať, že mu niečo vadí. Hranica medzi tým, čo mu vadí a nevadí, sa jednoducho spláchne. Nie je. V dospelosti má potom nezdravo nastavené hranice, alebo ich nemá vôbec. To sa prejaví buď tým, že si nechá páčiť dosť vecí, alebo naopak nadmernou agresiou.
• Zdravo nastavené hranice má človek, ktorý presne vie, čo je pre neho v poriadku a čo nie, a nebojí sa. Nemá problém si za tým stáť a nepochybuje o tom. Zároveň je v pokoji a uvoľnený.

Toto sú dva extrémy. Zdravo nastavené hranice a človek takmer bez hraníc. Väčšina z nás sa nachádza niekde medzi. Niekde máme hranice jasné a tam nemáme problém. Niekde si nie sme istí a tam to podľa toho aj vyzerá.

Správanie okolia je zrkadlom toho, ako máme vnútri nastavené hranice

Máme partnera, narodia sa nám deti a máme okamžite po ruke zrkadlá toho, ako to máme s hranicami.

• Ak máte pocit, že vás ostatní nerešpektujú, že keď chcete deťom nastaviť hranice, tak to nejde, vždy je to o vás a vašich hraniciach. Nerešpektujú vás, pretože vy sami sa nerešpektujete. Nemôžu rešpektovať vaše hranice, keď ich nemáte vymedzené.
• Ak vidíte, že jediná možnosť, ako sa s deťmi na čomkoľvek „dohodnúť“, je začať na ne kričať, zrkadlí to vašu vnútornú neistotu. Ak chcete zmenu, máte pred sebou prácu na svojich vlastných hraniciach – na ich objavovaní a nastavovaní.
• Až ich budete mať zdravo nastavené, budete presne vedieť, čo áno a čo nie. Nebudete mať problém sa za seba kedykoľvek postaviť a byť si tým istí. Potom nebudete mať problém dohodnúť sa s deťmi, ani nebudete mať ťažkosti s vymedzovaním hraníc. Pôjde vám to samo a nikto vás nebude v tomto smere otravovať.

Otestujte si, ako to s hranicami máte. Predstavte si túto situáciu: Prídete na prednášku. Na stôl si nachystáte písacie potreby, zošit – aby bolo evidentné, že teraz je toto miesto obsadené – a odídete s kabelkou aj batohom na toaletu. Keď sa vrátite, na vašom mieste sedí sebavedomá (podľa vášho odhadu na prvý pohľad bezohľadná) žena, vaše písacie potreby sú odsunuté na kraj stola. Ďalších voľných miest je tam dosť. Čo urobíte?

1. Sadnem si inam a ani ma nenapadne, že by som jej mala niečo povedať.
2. Nie som si istá, či mi to vadí. Rozmýšľam, či mi to má vadiť a mám sa ozvať. Asi si nevšimla, že tam niekto sedí. Nepoviem nič, sadnem si inam. Maximálne prevrátim oči a nahlas vzdychnem, alebo mľasknem.
3. Sadnem si inam a budem naštvaná.
4. Mávnem nad tým rukou, sadnem si inam.
5. Dám priechod svojmu hnevu a s krikom ju prinútim, aby odišla.
6. Ozvem sa, postavím sa za seba – poviem, že som tam mala svoje veci a sedela som tu. Ale trochu sa bojím konfliktu, tak schmatnem svoje veci a idem inam.
7. Ozvem sa, postavím sa za seba – poviem, že som tam mala svoje veci a sedela som tu. Požiadam ju, aby ma tam pustila.

Čo by ste v tej situácii urobili pravdepodobne vy? Na nič sa nehrajte, odpovedzte si pravdivo, robíte to kvôli sebe. Ktorú stratégiu využívate v živote najviac? 7. – gratulujem! 6. – ešte tú sebaistotu a sebalásku trošku pilujte, aby ste nabrali viac istoty. 5. – super, že sa viete ozvať, ale za vašou agresiou je vaša neistota. 1. až 4. – máte pred sebou výzvu práce na svojich hraniciach.

{{:pr:}}

Odpojenie od seba

Povedzme, že v detstve ste sa nemohli vymedziť, keď vám niekto zasahoval do vášho priestoru. Napríklad ste museli požičať obľúbenú hračku, aj keď ste nechceli. Museli ste dať strýkovi pusu, aj keď vám z toho bolo zle. Nesmeli ste robiť niečo po svojom, pretože dospelí vedeli lepšie, ako to máte robiť. No a všetky tieto situácie sú veľmi nepríjemné. Miešajú sa v nich pocity bezmocnosti, poníženia a frustrácie z toho, že naše hranice nie sú rešpektované a z toho, že sa nemôžeme brániť. Tieto pocity sú zničujúce.

Jediná obrana pred nimi je odpojiť sa od nich. To znamená prestať ich cítiť. Tým sa vychodia cestičky, po ktorých potom chodíme stále. Aj v dospelosti. Hneď ako ide o naše hranice, odpojíme sa od svojich pocitov a nevieme, či nám niečo vadí, alebo nie. Naučili sme sa, že je normálne, že niekto prekračuje naše hranice.

Vychodiť nové cestičky

Našou úlohou, hneď ako si to uvedomíme, je vychodiť iné cestičky. Začať vnímať svoje pocity ohľadom hraníc. Skúste, ako sa cítite, keď sa naladíte na poslednú odpoveď?

1. Ozvem sa, postavím sa za seba – poviem, že som tam mala svoje veci a sedela som tu. Požiadam ju, aby ma tam pustila.

Aké to je? Cítite sa príjemne? Ak áno, zotrvajte v tomto pocite čo najdlhšie a laďte sa naň denne. Ak nie, vyskúšajte to o pár dní, alebo týždňov, keď sa s hranicami trošku posuniete.

Niekoľko praktických a rýchlych odporúčaní

• Na prvom mieste je dobré, že ste si uvedomili, že hranice sú vaša téma. Začnite vnímať v bežnom živote v styku s ostatnými ľuďmi, čo vám vadí a čo je pre vás v poriadku. Na začiatok vnímajte aspoň záchvevy určitej nepohody, uvedomujte si, že sa vám niečo nepáči, ale bojíte sa ozvať a podobne.
• Ak neviete, či vám niečo vadí, tak to neriešte a postavte sa za seba.
• Postavte sa za seba v situáciách, ktoré pre vás nie sú príliš emočne náročné – aby ste sa zbytočne netraumatizovali, ale zároveň vystúpili z komfortnej zóny.
• Postupne sa za seba stavajte častejšie a v náročnejších situáciách. Tým bude rásť vaša sila, sebaistota aj sebahodnota.
• Spočiatku, kým tú silu naberiete, buďte radšej nepríjemní, než aby ste si nechali všetko páčiť. Keď naberiete silu, narastie vaša sebahodnota, sebaistota, bude stačiť váš jediný pohľad, slovo. Nikto si na vás už nebude „dovoľovať“, pretože to už nebudete potrebovať, keď vaše hranice budú v poriadku. Takže zatiaľ si pokojne zakričte.

To platí či už medzi dospelými, alebo aj s vašimi deťmi.

Dlhodobé odporúčania:

• Všetko toto robte dlhodobo. Téma hraníc sa vám bude stále viac odkrývať a ďalšia cesta sa vám vždy včas ukáže.
• Otvorte sa práci na podpore svojej sebaúcty, sebaistoty, sebahodnoty, sebalásky a na liečení vášho vnútorného dieťaťa. Nájdite cestu. Na začiatok stačí, keď sa pre to rozhodnete.

Okrem odpojenia od svojich pocitov a vnímania svojich hraníc je ešte jedna vec, ktorá spôsobuje rodičom problémy s vymedzovaním. Keď sami zažijú v detstve veľmi direktívnu výchovu, nechcú svojim deťom spôsobiť rovnakú traumu, akú utŕžili sami, a boja sa im povedať „nie“. „Nie“ je ale v poriadku, ak to nie je to jediné, čo od nás dieťa počuje, ak je vyslovené s láskou a je naozaj na mieste, ak má svoje opodstatnenie (nie je to „nie“ len pre „nie“). Ako na hranice s deťmi sa dozviete počas Světového týdne respektu k porodu online.

Hranice deťom

Deti potrebujú, aby rodičia mali pevne nastavené hranice a ony sa v tomto vymedzení mohli slobodne a bezpečne rozvíjať. Hranice nastavujeme láskavo a pevne. Keď sme len láskaví, zvrhne sa nám to na slobodnú bezhraničnú výchovu. Keď sme len pevní, je z toho direktívna výchova ako remeň. Je potrebné dať do toho oboje.

„Vziať v obchode žuvačku nie je v pohode. Keď ju zoberieš, predavačka to potom musí zaplatiť za teba. A to nie je v pohode. Keď niečo v obchode chcem, je potrebné to zaplatiť. Ako myslíš, že by si to teraz mohol napraviť? A čo urobíš nabudúce, keď budeš niečo chcieť?“

Je zbytočné deti trestať a kričať na ne – to robíme, keď nám zrazu prejdú nervy. Áno, to je pochopiteľné. Ale nie je v poriadku kričať na ne a schovávať sa za to, že je potrebné ukázať im, čo je správne a čo nie. Ukážte im to, ale s láskou.

Potrebujete nejakú štruktúru, aby ste sa mali pri stavaní hraníc s deťmi o čo oprieť:

1. Nebojte sa rozhodovať
2. Nebojte sa ich reakcie na vaše rozhodnutie
3. Odovzdávajte im postupne zodpovednosť
4. Tvorte s deťmi dohody
5. Nastavujte pravidlá a trvajte na ich rešpektovaní
6. Na hraniciach nebojujte
7. Nastavujte ich láskavo a pevne

​

Ak sa chcete prísť osobne na niečo opýtať, zdieľať, diskutovať, Petra Hanelová, autorka článku, sa na vás bude tešiť na besede na tému hraníc v máji na Světovém týdnu respektu k porodu.