Emočná inteligencia a deti

Emócie sú staršie ako ľudská populácia, ich centrum sa nachádza v limbickej časti mozgu a ich základ máme spoločný so zvieratami. Emócie úzko súvisia so schopnosťou prežiť, a preto ich nie vždy máme úplne pod kontrolou. Ich prežívanie nás priamo núti k pohybu, reakcii, vyventilovaniu. Všetky majú pre nás zmysel, sú pre nás nejakým spôsobom užitočné. Fungujú ako primárny motivačný systém človeka. Niet preto divu, že sa v poslednom čase hojne skloňuje pojem emočná inteligencia, ktorý je s emóciami a schopnosťou ich interpretácie neodmysliteľne spätý.

Pre niektorých z nás je prežívanie vlastných emócií doslova utrpením, nevieme si s nimi rady, zosmiešňujeme ich a máme pocit, že sú niečím, o čom by sa vlastne ani nemalo hovoriť. To, na čom záleží, je predsa inteligencia. Opak je však pravdou. Už výskumy z 20. rokov 20. storočia ukázali, že tí jedinci, ktorí dokážu pracovať s vlastnými emóciami, ale aj s emóciami ostatných ľudí, majú teda vysoké EQ (emočnú inteligenciu), sú v budovaní spokojného a plnohodnotného života oveľa úspešnejší než ľudia, ktorí majú naopak vysoké IQ.

Najjednoduchším spôsobom, ako si overiť, aké dôležité a prirodzené emócie sú, je pozorovať deti a ich správanie. Deti totiž spontánne dávajú najavo, keď sú veselé, smutné, šťastné alebo vzrušené. To všetko sa u väčšiny z nich deje spontánne a s ľahkosťou, nehanbia sa za svoje prejavy, ani sa ich nesnažia nijako potláčať. Ak sú nahnevané, bez zábran buchnú kamaráta. Ak majú niekoho rady, nerobí im problém svoje city verejne prejavovať. Dospelí však naopak emócie často potláčajú, pretože sú v nich už hlboko zakorenené predsudky viažuce sa k určitým emóciám. Najznámejšie sú napríklad „Muži neplačú“, „Pýcha predchádza pád“ alebo že ženy často využívajú plač na manipuláciu s ostatnými. Ak tomu skutočne veríte, veríte aj tomu, že niektoré vaše emócie sú zlé, a tak ich radšej potláčate. Je však dôležité uvedomiť si, že všetky naše emócie majú pozitívny zmysel, a preto je dôležité ovládnuť v dostatočnej miere EQ. Emočná inteligencia je schopnosť jedinca mať zo života radosť a byť spokojný, schopnosť uspieť v živote s použitím odlišných životných skúseností. V dôsledku to znamená chápať, že emócie majú formovať naše myslenie a činy pozitívnym spôsobom a nie pôsobiť tak, aby sme sa za ne hanbili a potláčali ich.

Rodinné vzorce

Na tom, aký úspešní budeme v EQ, sa významne podieľajú skúsenosti z detstva, emočne otvorená rodina pravdepodobne vychová dieťa, ktoré v dospelosti dokáže ľahko vyjadrovať svoje emócie i rozpoznávať emócie ostatných. V emočne uzavretej rodine sa tak často stáva, že sa emócie blokujú a nehovorí sa o nich. Ich prejav sa dokonca považuje za slabosť. Nie je asi nič horšie, ako keď dieťa vybavíme do života predstavou, že obťažovať ostatných svojimi emóciami je skrátka zlé, a tak je za každú cenu nutné svoje emócie potláčať.

To je veľká chyba. Každý rodič si predsa praje, aby sa jeho dieťatko nestalo obeťou šikany, nebolo s ním nijako manipulované, nebol naň vyvíjaný prílišný nátlak, skrátka aby sa mohlo slobodne rozvíjať, malo dostatočné sebavedomie a zdravý vzťah k sebe a svojmu telu. Medzi cenené vlastnosti sa tiež kladie samostatnosť a schopnosť riešiť problémy. Na tomto všetkom má zásadný podiel rodinné prostredie. Ak dieťa vyrastá v láskavom a podnetnom prostredí, kde sa učí pracovať s vlastnými emóciami a kde sa chyba považuje za niečo, čo nás posúva, je napoly vyhraté.

Neexistuje univerzálny recept na správny výchovný štýl, rovnako ako neexistuje presný návod na to, ako z jedinečnej ľudskej bytosti vychovať sebavedomého, úspešného a spokojného dospelého jedinca plne zodpovedného za svoj život. Existuje však niekoľko spôsobov, ako s emóciami pracovať, učiť sa ich pomenúvať a rozpoznávať. Na druhej strane je treba si tiež uvedomiť, že je niekedy nevyhnutné svoje emócie korigovať tak, aby sme boli schopní bez problémov fungovať v spoločnosti.

• Rozprávajte sa - zaveďte nový rituál. Spoločne s dieťaťom sa rozprávajte o tom, čo ste za uplynulý deň prežili. Počúvajte trpezlivo to, čo vám vaše dieťa hovorí. Komunikujte tak, aby ste pomenúvali jednotlivé emócie. „Mala som radosť, keď si mi ukázala obrázok, ktorý si pre mňa nakreslila v škôlke.“ Začínajte s jednoduchými výrazmi, hnev, radosť, pokračujte potom k emóciám, ktoré sú zložitejšie, ako sú vzrušenie, osamelosť alebo vďačnosť. Klaďte dieťaťu otvorené otázky, skúste sa vyvarovať prílišnému kladeniu otázky Prečo?. To totiž v niektorých prípadoch pôsobí skôr ako obviňovanie, než aby dieťa ďalej povzbudzovalo. Skúste počúvať bez hodnotenia, ak treba dieťa viac povzbudiť, využite skôr otázky ako „čo, čo také?“, „ako?“, „z čoho?“.
• Skúšajte to na sebe - aj vy sami si môžete počas dňa skúšať pomenúvať a analyzovať svoje emócie. Určite objavíte pocity, ktoré ste si doteraz neuvedomovali, že ich prežívate. Dobré môže byť zveriť sa s tým, ako ste sa v danej situácii cítili a ako ste ju prežívali, blízkej osobe.
• Regulujte emócie, ale s mierou - koľkokrát sa vám stalo, že za vami vaše dieťa splašene pribehlo a unáhlene sa vám snažilo vylíčiť dôvod svojho nadšenia? Zastavte v takej chvíli svoje dieťa. Povedzte mu, nech sa pokúsi dvakrát, či trikrát nadýchnuť, a potom nech vám až svoj príbeh vylíči. Dieťa si tak usporiada myšlienky a bude vám môcť oveľa lepšie povedať svoju emóciu.
• Lokalizujte emóciu - opýtajte sa svojho dieťaťa, kde v tele najviac cíti svoju emóciu. Je dobré emóciu pomenovať, ale aj spojiť ju s jej fyzickým prejavom. Ak to vaše dieťa zvládne, nechajte ho opísať, aký je to pocit. Cíti teplo, zimu, mäkkosť, zovretie? Na určené miesto položte dlaň a skúste emóciu „uchopiť“. Negatívnu môžete napríklad odfúknuť ako pierko.
• Hrajte emočnú pantomímu - každá emócia so sebou nesie aj fyzický prejav. Rozdeľte deťom rôzne emócie a nechajte ich danú emóciu zahrať. Je to skvelé na precvičovanie širokej škály emócií, ale aj na to, aby sa dieťa učilo z výrazu tváre a gest ostatných pochopiť, čo daný človek cíti.
• Zaobstarajte si hračku, ktorá vám s emóciami pomôže - ako už bolo povedané, deti prejavujú emócie veľmi často, ale nie je vždy ľahké s nimi pracovať. Vyžaduje to zapojenie čo najviac zmyslov do hry a pokiaľ možno zrozumiteľné názorné príklady. Tie poskytujú napríklad rozprávky. Túto silnú prednosť rozprávok využíva aj kniha Ferda a jeho mouchy, ktorú v spolupráci s detskými psychológmi pripravila spoločnosť Scio. Jednotlivé rozprávky sa venujú niekoľkým emóciám a sú doplnené metodickou časťou pre rodičov. Tá ukazuje, kde pri čítaní rozprávku zastaviť, na čo sa detí pýtať, ako reagovať. Súčasťou tejto pomôcky na rozvoj EQ je aj plyšová hračka, ktorá predstavuje hlavného hrdinu, žabiaka Ferdu. Emušák Ferda je plyšák, ktorý vám s emóciami a ich pomenúvaním pomôže. Interakcia detí a hračky počas čítania jednotlivých príbehov umožňuje deťom lepšie sa vžiť do pocitov Ferdu. Pomáhajú im k tomu aj plyšové mušky, ktoré vyjadrujú svojou farbou i výrazom jednotlivé emócie. Deti ich môžu brať so sebou na rôzne miesta (k lekárovi, na ihrisko, do škôlky) a dávať tak najavo, ako sa majú a ako sa cítia. Kniha s komponentmi je určená deťom vo veku 3 – 10 rokov.

Páčilo by sa vám mať takú knihu a hračku doma? Zapojte sa do súťaže a vyhrajte knihu Ferda a jeho mouchy, aj s Emušákom Ferdom!