Prvý deň v škôlke

Tak, stalo sa to, keď som dieťa dávala prvý deň do škôlky. Bol to naozaj úplne prvý deň v škôlke môjho syna, a tak ani on, ani ja sme nevedeli, čo nás čaká. Keď sme prišli do škôlky, hneď nám ukázali, kde máme šatňu, a ja som synovi pomáhala, aby sa mohol prezliecť. Všetko prebiehalo celkom v pohode a vôbec som netušila, čo ma poobede čaká, keď pôjdem po syna. Doviedla som ho do triedy a aj keď sa mu tam nechcelo, pretože pani učiteľku nepoznal a nevedel, čo má robiť, tak sa ma stále držal ako kliešť. Dcéru som mala na sebe v nosiči a syna pri nohách. Zamračil sa na mňa, prečo musí ísť do škôlky, že sa mu nechce. Keď som však povedala, že po neho zase prídem a že sa na neho budem tešiť, tak povedal, že nechce byť v škôlke, že tam mám byť s ním. Čo, bohužiaľ, nešlo. Po dlhšom čase si ho vzala pani učiteľka a ukazovala mu, čo všetko majú v triede, a potom ho odviedla odo mňa, aby som mohla odísť. K tomu začala dcéra revať, pretože sa jej už v nosiči nepáčilo. Keď som odchádzala od triedy, počula som, ako začal revať, a poriadne ma to bolelo pri srdci, možno som to niesla horšie ako on, pretože sa mi tiež chcelo plakať. Ale odišla som zo škôlky a už v pokoji išla nakúpiť. Doma všetko v pohode, dcéra do postieľky, odložiť nákup a uvariť obed. Čas utekal a zrazu boli skoro tri hodiny popoludní. Začala som sa obliekať a pripravovala som dcéru do nosiča. Všetko bolo v pohode, a tak som vyrazila do škôlky v domnienke, že všetko prebehne v poriadku. Ale aké ma čakalo zdesenie, keď som dorazila do škôlky? Keď som povedala, po koho idem, tak išli do triedy po syna, ale nikde ho nemohli nájsť. Potom prehľadali celú škôlku a naozaj nikde nebol. V žiadnej triede, ani na toaletách alebo v šatniach. Jednoducho viac ako pol hodiny nebol nikde k nájdeniu, a tak učiteľky vybehli von, na záhradu, či nie je tam. Tam však tiež nikde nebol. Mne už začínalo byť naozaj dosť zle, pretože nebol nikde k nájdeniu. Ja vynervovaná, k tomu dcéra v nosiči a ešte začala revať. Učiteľky však stále boli pokojné a stále ma utešovali, že to bude v pohode, veď nemohol len tak zmiznúť... Omyl, mohol. Keď som stála na chodbe a kričala na ne, ako je možné, že trojročné dieťa sa len tak môže stratiť, stál vedľa mňa jeden ocko a povedal, že si vezme auto a skúsi obísť okolie, či neuvidí nejaké dieťa. To však bola náhoda, keď o dva bloky ďalej stálo policajné auto a vybavovalo práve niečo s jednou pani, ktorá privolala políciu, pretože našla na ulici osamotené dieťa, ako sa motá medzi autami. Bolo jej to divné, pretože nikde nevidela rodičov, ktorí by k nemu patrili. Ten muž s autom zastavil pri polícii a oznámil, že v škôlke je jedna mamička, ktorej sa stratilo dieťa. Polícia teda prišla k škôlke a odviezli ma k domu, kde čakal syn na schodoch. Ani neviete, ako sa mi uľavilo, že sa našiel a ešte bol v poriadku. Neviem si totiž predstaviť, keby sa mu niečo stalo, pretože tam máme dosť nebezpečnú križovatku a on bol už skoro pri dome, kde bývame. Naozaj neuveriteľné, azda mal nad sebou anjelov a tí mu pomohli, ale keď sme sa potom ešte vrátili späť do škôlky aj s políciou, ktorá sa ma stále pýtala, čo sa vlastne stalo, a ja som sa im snažila vysvetliť, že som šla po syna do škôlky a on sa stratil učiteľkám v škôlke a nemohli ho nájsť, stále si mysleli, že sa asi stratil mne a nie učiteľkám. Potom to riešili s pani riaditeľkou a azda dostali niekoľko pokút, ale teraz si predstavte, keby sa mu niečo stalo, tak majú na krku obvinenie z ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, alebo možno aj niečo horšie.... Ja som však rada, že všetko dopadlo dobre......