O princeznej, ktorá milovala kvety

Bol raz jeden kráľ a bola raz jedna kráľovná a tým sa jedného dňa narodila prekrásna princezná. Keď princezná prvýkrát otvorila oči, jej pohľad padol na kvetinu vo váze na stole. A na čo princezné upriamia svoj prvý pohľad, to milujú až do konca svojich dní, a tak najkrajšia princezná na svete od toho dňa milovala kvety. Od toho dňa kráľovná chradla a miznila kráľovi pred očami, pretože sa tým, že princezná miluje kvety, veľmi trápila. Keď ležala na smrteľnej posteli, prosila kráľa, aby nezostával sám, ale znova sa oženil a vzal si paniu dobrú a šľachetnú. Kráľ jej to sľúbil a ona navždy zavrela oči. Kráľ sa trápil, kade chodil, tade myslel na milovanú kráľovnú, vládu prenechal radcom a každý deň vychádzal do hlbokých lesov na poľovačku. Jedného dňa kráľ zablúdil ďalej než zvyčajne a dostal sa k malej lesnej chalúpke. Rýchlo sa blížil večer, a tak zaklopal na dvere, aby požiadal o nocľah. Z chalúpky vyšla krásna žena, ktorá ho pozvala dnu. Kráľ bol jej krásou očarený tak, že jej na mieste ponúkol, aby sa stala jeho ženou. A ona súhlasila. O pár dní sa konala veľká svadba, kráľ sa opäť usmieval a nevšimol si, že jeho dcéra sa s ním neteší.

Princezná trávila celé dni v kráľovských záhradách medzi kvetmi a novej kráľovnej sa vyhýbala. Ale kráľ bol šťastný a do roka sa mu narodila ďalšia dcéra. Aj táto princezná bola krásna ako deň a dobrá ako slnko. Kráľ i kráľovná ju milovali celým svojím srdcom a na princeznú v záhradách nespomenuli. Princezná chodila celé dni medzi svojimi kvetmi a tie sa jej vypytovali na jej sestru a ona im rozprávala o jej kráse a dobrote srdca a kvety princeznú prosili, aby ju aj niekedy priviedla do záhrady. A tak princezná, ktorá kvety nadovšetko milovala, jedného dňa svoju mladšiu sestru do záhrad naozaj priviedla. Ale tá kvety nemilovala nadovšetko, páčili sa jej, ale rovnako nadšená bola z krásnych motýľov, pestrofarebných vtákov v korunách a zlatých rybiek vo fontánach. Vtedy sa kvety nad tým, že ich táto princezná dosť nemiluje, zasmušili, sklonili k sebe hlavy, zašepkali akési kúzelné zaklínadlo a z malej princeznej bola zrazu obyčajná sivá myš, ktorá vydesená zapískala a zmizla v diere v zemi.

Na zámku zavládla hrôza a smútok, keď sa rozniesla správa, že sa princezná stratila. Princezná, ktorá milovala kvety, však mlčala. Kráľ i kráľovná nariekali, dlho sa trápili, ale ich smútok do roka pominul, pretože sa im narodila ďalšia dcéra. Aj táto princezná bola krásna ako deň a dobrá ako slnko. A kvety v záhradách opäť princeznú, ktorá ich tak milovala, prosili, aby im svoju sestru priviedla ukázať, a ona opäť súhlasila a jedného dňa svoju sestričku do kráľovských záhrad priviedla. Ale ani táto princezná nemilovala kvety o nič viac než motýle, vtáky a zlaté rybky, čo kvety opäť nahnevalo a premenili ju na sivú myš, ktorá vydesene utiekla do diery v zemi.

A opäť na zámku zavládol smútok, kráľovná nariekala, kráľ plakal a všetci princeznú hľadali, ale nájsť ju nikde nemohli. Ale Pán sa nad nimi zmiloval do tretice a po tretí raz ich zväzok požehnal a do roka sa im narodila ďalšia princezná, ale táto princezná bola škaredá ako noc a zlá ako smrť. A kvety v záhradách princeznú, ktorá ich milovala, opäť prosili, aby im priviedla ukázať svoju sestru. A ona sa zdráhala, sestra bola síce škaredá a zlostná, ale rodičia ju milovali nadovšetko a strážili ju ako oko v hlave. Ale nakoniec predsa len kvetinovému naliehaniu neodolala a jedného dňa zavčasu ráno, keď kráľovná i kráľ ešte spali, svoju najmladšiu sestričku do záhrady priviedla. Škaredá a zlá princezná prišla do záhrady a pred jej škaredosťou a zlobou sa tie prekrásne kvety začali triasť, a keď prišla ešte bližšie, začali tie prekrásne kvety skláňať svoje nežné hlavy a keď prišla až k nim, kvety touto zlobou a škaredosťou celé zčierneli a nadobro uschli. Keď to princezná, ktorá milovala kvety, videla, začala nad tou skazou lomiť rukami a nariekať, až jej z toho puklo srdce a zvalila sa bez života k zemi. A sotva sa jej mŕtve telo dotklo zeme, zem ho pohltila a z myšej diery vybehli dve sivé myšky a hneď z nich boli dve prekrásne princezničky a tie pribehli k tej najmladšej a radostne ju objímali a bozkávali. A tá najmladšia princezná už vôbec nebola škaredá ani zlá, všetka tá jej zloba a škaredosť odišla spolu s kvetmi. A na zámku zavládlo veselie, princeznú, čo milovala kvety, nikto nelitoval. Kráľ, kráľovná i tri princezné potom žili šťastne a spokojne do konca svojich dní.

A odvtedy v tom kráľovstve dbali na to, aby sa novorodené dieťa vždy pozrelo najprv do tváre svojej matky.