Aljonka a Ivanko

V jednom kraji spolu žili muž a žena, mali dcérku Aljonku a synčeka Ivanka. Otec a matka zomreli a Aljonka s Ivankom zostali celkom sami, nikoho z rodiny, nikoho z blízkych nemali. Neostávalo im nič iné, len vydať sa do sveta za obživou.
Šli, išli cez polia, šli a išli cez pláne dlhou cestou, pomaly, v horúčave a páľave.
Ivanko dostal smäd.
„Aljonka, sestrička, chce sa mi piť!“
„Vydrž, bratček, len čo dôjdeme k studni.“
Ale slnko bolo vysoko, k studni mali ďaleko,
vzduch sa od páľavy chvie, z pocestných pot len sa lije.
Naraz uvideli na ceste jamku po kravskom kopyte, plnú vody.
„Aljonka, sestrička, ja sa napijem.“
„Nepi, bratček, nepi, stane sa z teba teliatko.“ Ivanko poslúchol a šli ďalej.
Šli, išli, slnko bolo vysoko, k studni mali ďaleko,
vzduch sa od páľavy chvie, z pocestných pot len sa lije.
Uvideli na ceste jamku po konskom kopyte, plnú vody.
„Aljonka, sestrička, ja sa napijem.“
„Nepi, bratček, nepi, stane sa z teba žriebätko.“ Ivanko si len vzdychol a šli ďalej.
Šli cez polia, cez lúky, cez kopčeky a cez doliny, slnko bolo vysoko,
k studni mali ďaleko, vzduch sa od páľavy chvie, z pocestných pot len sa lije.
Na ceste bola jamka po kozom kopýtku, plná vody. Ivanko tú jamku uvidel, ale sestričky sa už na dovolenie nepýtal, zostal trochu pozadu a napil sa. A sotva sa napil, premenil sa na kozliatko.
Márne sa Aljonka obzerala, márne volala bratčeka, namiesto neho za ňou poskakovalo len biele kozliatko. Aljonka hneď pochopila, čo sa stalo, celá zbledla, pod kopou sena si sadla, plače, usedavo plače, a kozliatko v hustej tráve pobehuje a skáče. Išiel touto cestou pekný mládenec, zastavil sa a spýtal sa:
„Dievčatko, ružička, prečo plačeš?“
Aljonka mu rozprávala, aké nešťastie ju postihlo. A ako sa na ňu mládenec díval, veľmi sa mu zapáčila, padla mu do srdca.

„Dievčatko, ružička, vezmi si ma za muža,“ povedal jej
„Ja ťa budem v srdci chovať,
aj s kozliatkom opatrovať,
môžeš si ho so sebou viesť,
kam len budeš chcieť ísť.“

Aljonka si to chvíľu rozmýšľala a potom súhlasila.
Mládenec si ju odviezol domov a vystrojili svadbu. V láske, v mieri žili spolu, jedli pri jednom stole aj s kozliatkom, hýčkali ho, v záhrade sa s ním hrali, nech šli kam šli, kozliatko vždy za nimi hneď ako tieň. Dobrí ľudia sa na nich pozerali a tešili sa, ale zlí im závideli. Raz odišiel mládenec na lov a Aljonka zostala s kozliatkom doma sama. Zlá bosorka sa o tom dopočula a umyslela si, že Aljonku zahubí. Začarovala jej ťažkú chorobu. Aljonka ochorela, celá schudla a zblednutá. Vtedy k nej bosorka prišla a povedala jej:
„Chceš, aby som ťa vyliečila, krásavica moja?“
„Chcem,“ odpovedala Aljonka.

„Choď k rieke, keď zapadne slnko, vykúp sa v chladnej tôňke,
sčervenejú zas tvoje líčka, budeš ako prepelička.“

Aljonka bosorke uverila a za súmraku sa vybrala k rieke. Čarodejnica už na ňu čakala. Pristúpila k nej, uviazala jej na krk obrovský kameň a zhodila ju do vody. Úbohá Aljonka klesla až na dno do hlbokého žltého piesku. Bosorka na seba vzala jej podobu, obliekla si jej šaty a vybrala sa namiesto nej do domu.
Nikto bosorku nespoznal, ani mládenec, keď sa vrátil z lovu, na ten podvod neprišiel.
Len kozliatko sa nedalo oklamať.

Sklonilo hlavu, nejedlo, nepilo,
zrána i zvečera po brehu chodilo,
žalostne plakalo, sestričku volalo.

Čarodejnica sa ich pokúšala prilákať k sebe, ale kozliatko nešlo. Už prestreli stôl, už zasadli k obedu, ale kozliatko nikde.
„Kdeže je naše kozliatko?“ pýtal sa mládenec. „Prečo nie je s nami pri stole?“
„Zakázala som ho púšťať do izby,“ povedala čarodejnica, „už ma omrzelo to jeho večné mekotanie.“ Mládencovi to bolo čudné, ale nič nehovoril. Nasledujúci deň, len čo odišiel na lov, začala bosorka kozliatko špehovať. Videla ho, ako beží k rieke, šla za ním a počula, ako volá Aljonku:
„Ach, Aljonka, sestrička moja, vyjdi, vyjdi z vody von!“
Bosorka stŕpla. Keby ho niekto počul, ako tu volá, zle by to so mnou dopadlo, pomyslela si a rozhodla sa, že kozliatko sprace zo sveta.
Keď sa mládenec vrátil z lovu, naliehala naňho, prehovárala ho, opakovala stále dokola, nech kozliatko zarežeme, nech ho zabije.
„Čo je s tebou, žena,“ krútil hlavou mládenec, „čo ťa to napadlo?“ Čudoval sa, nemohol to pochopiť. Veď žena mala kozliatko tak rada, a zrazu ho chce zarezať!
Vyhováral jej to, prehováral ju, ale bosorka sa nedala obmäkčiť.
„No dobre,“ povedal nakoniec, „nech je po tvojom.“
Čarodejnica bola od radosti celá bez seba, hneď rozkázala rozložiť veľký oheň, ohriať v medených kotloch vodu a nabrúsiť oceľové nože.
Kozliatko vytušilo, že mu ide o život, pribehlo k mládencovi a prosilo:

„Pusť ma naposledy k rieke, nech sa vodičkou ovlažím,
na slniečko sa pozriem, smutnú dušu oblažím.“

Mládenec mu to dovolil. Kozliatko bežalo k rieke, zastavilo sa na brehu a prežalostne zamekotalo:

„Ach, Aljonka, sestrička moja, vyjdi, vyjdi z vody von!
Nôž sa brúsi, oheň horí, v kotloch sa už z vody parí,
tvoj muž so zlou babizňou ma už čoskoro zarežú!“
A sestrička Aljonka mu z rieky odpovedala:

„Ach, Ivanko, bratček môj!
Priťažký kameň ťahá ma ku dnu,
nohy mi zväzuje hodvábna tráva
a piesok na prsiach nezodvihnem.“

Zaplakalo kozliatko a vrátilo sa späť. Bosorka stála na vysokých schodoch pri prahu a pokrikovala na čeľaď:
„Zapálili ste už veľký oheň?
Ohriali ste už vodu v medených kotloch?
Nabrúsili ste už oceľové nože?
Nečakajte, zarežte kozliatko!“
Ešte raz bežalo kozliatko za mládencom, ešte raz ho prosilo:

„Pusť ma naposledy k rieke, nech sa vodičkou ovlažím,
na slniečko sa pozriem, smutnú dušu oblažím.“

„Len choď!“ odpovedal mládenec.
Ale nedalo mu to, bolo mu čudné, prečo kozliatko stále chodí k rieke. A tak sa potichu skrádal za ním. Kozliatko došlo k rieke, pobehovalo sem a tam po brehu a prežalostne mekotalo:

„Ach, Aljonka, sestrička moja,
vyjdi, vyjdi z vody von!
Nôž sa brúsi, oheň horí,
v kotloch sa už z vody parí,
tvoj muž so zlou babizňou
ma už čoskoro zarežú.“

A z rieky mu odpovedal Aljonkin hlas:

„Ach, Ivanko, bratček môj!
Priťažký kameň ťahá ma ku dnu,
nohy mi zväzuje hodvábna tráva
a piesok na prsiach nezodvihnem.“

Mládenec hneď začal zo všetkých síl kričať a zvolávať ľudí na pomoc. Ľudia sa zbehli, hodili do rieky husté siete, hodili do vody hodvábne nevody a vytiahli Aljonku na breh.

Mládenec kameň jej odviazal z šije,
bozkáva ju, objíma, smeje sa, šťastný je.

Aljonka otvorila oči, prebudila sa zo smrteľného spánku a bola ešte krajšia ako predtým.
A kozliatko od samej radosti vyskočilo, trikrát sa zatočilo, trikrát sa prekotilo a zrazu z neho bol zas bratček Ivanko.
Keď sa mládenec dozvedel pravdu, rozkázal bosorku vyhnať metlou zo dvora ďaleko, ďaleko za strmú skalu, za čierne lesy do močiarov. A potom žil s Aljonkou a s Ivankom v mieri a v pokoji ako predtým.