Naše dojčenie

Ako začať, no celkom jednoducho :-)

Prvú dcéru som dojčiť nemohla, aj keď som sa naozaj veľmi snažila dojčiť. Mala som to zakázané kvôli liekom, ktoré mi po pôrode dávali. Keďže som po pôrode bola dlhodobo v nemocnici a dcéra už doma, po cca 14 dňoch, po mojom absolútnom vyčerpaní, sme to ukončili. Ale o tom vlastne písať nechcem :-).

Druhý syn a moje dojčenie. No bolo to celkom jednoduché, aspoň zo začiatku, syn sa prisal hneď po CS, bol to cicák, takže s ním nebol žiadny problém :-). Avšak moje bradavky už v nemocnici plakali a po príchode domov tiež.... mala som ich v katastrofálnom stave. Našťastie mi dobrá kamarátka poslala fialku, natrela som si ich a na druhý deň bolo lepšie (Bepanthen a iné krémy nezaberali vôbec...). Potom som ich vždy preventívne, keď bolo niečo malé, namazala a už nikdy to nebolo tak bolestivé.

No a ako to začalo, tak bol trošku problém to utnúť :-). V 6 mesiacoch veku som si vlastne sama povedala, že ešte skončiť nechcem. Potom sa blížil rok a ja som váhala. Aj okolie už rýpalo, tak čo, dokedy budeš ako dojčiť ...no poznáte to :-). Okolie mi bolo tak nejako jedno, ale červíček vo mne už hlodal. Rok ušiel ako voda a syn sa začal v noci budiť stále častejšie a už toho na mňa bolo veľa. UM som skúšala asi všetko, najprv ako doplnok k dojčeniu, lenže syn tvrdohlavo odmietal. A odmieta dodnes (p.s. 15 mesiacov). A potom sa to vo mne zlomilo a už som dojčiť nechcela a hlavne už aj tie nočné budíčky boli fakt neznesiteľné.....

A ako sme to utli ...zo dňa na deň som jednoducho v noci namiesto prsníka podávala vodu a malý sa napil a protestoval teda dosť. V podstate sa v tomto období stal dojkou môj manžel, keďže na mňa malý reagoval nekontrolovateľným revom. Tak som po rodinnej porade :-) k postieľke nevstávala a vstával manžel. Tri noci boli horšie, ale nenazvala by som to peklo :-). A potom..... svet div sa, spíme celú noc krásne a všetko sa vyrovnalo a už aj ja môžem v noci zasiahnuť, ak náhodou zafňuká :-).

A na záver, čo mi dojčenie dalo: Dalo mi krásny vzťah so synom, ten pocit, keď dojčíte svoje dieťa, nič nenahradí. Synovi dalo, dúfam, do života väčšiu imunitu, zdravie a to je pre mňa ako matku najdôležitejšie.