Moja cesta do kuchyne

Práve ma dcéra primäla zamyslieť sa nad mojimi doterajšími výtvormi v kuchyni. Ako školáčka som musela doma lúpať zemiaky, to mi nešlo a nebavilo ma to. Približne okolo 12. narodenín som dostala od babičky detskú kuchárku a spolu s kamarátkou sme sa pustili do niekoľkých projektov. V pamäti mi zostal drobenkový koláč, ktorý sa asi veľmi nepodaril, pretože mal divnú konzistenciu a rodičia nám nešetrili jedovaté poznámky. Asi nás to odradilo, potom nastala dlhá pauza. Moja druhá babička je veľmi dobrá kuchárka a často aj pečie, takže som jej na strednej škole asistovala pri svadobných koláčikoch, slivkových koláčikoch, hanáckych koláčoch, šľahala som cesto na piškóty a podobne. Žiadne veľké nadšenie z práce som vtedy nepociťovala, ale výsledok vždy stál za tú drinu, koláče sa rozplývali na jazyku. Keď som sa po vysokej škole vydala a odsťahovala, babička sa u nás občas zastavila a zo starostlivosti o žalúdok môjho manžela ma vždy rýchlo naučila pár jedál, spomínam si na zeleninovú, zemiakovú, kôprovú polievku a chrenovú omáčku. Babička nám občas ponúkla domáceho králika, to ma vystrašilo, jednak by sme ho vo dvojici jedli niekoľko dní a po druhé som vtedy len-len upiekla kura, čo s králikom, ako ho piecť a ochutiť som netušila. Rovnako tak oveľa neskôr prišlo bravčové a hovädzie mäso. Aby som to skrátila, po deťoch, najmä po tom druhom sa to veľmi razantne otočilo, zrazu pre mňa nie je problém veľa jedál uvariť a upiecť, navyše som cvikom získala schopnosť, ktorú som kedysi obdivovala na svojej babičke, že množstvo, vhodnosť a kombinácie potravín odhadnem a už nepotrebujem úplne detailný postup aj s fotografiou, a to je už len krôčik k improvizácii, ktorú mám najradšej, a zisťujem, že mám teraz problém držať sa nového receptu, pretože mám často pocit, že by sa dal ešte vylepšiť. To ste si už asi všimli ;o)

Dnes som s prekvapením a hrdosťou sledovala počínanie svojej deväťročnej dcéry, ktorá prišla s nápadom, že by si chcela upiecť sušienky. To by ešte nebolo také terno, ale ona si sama vymyslela recept, urobila cesto a sušienky upiekla. A najväčší gól bol, že sa podarili, dostali sme ochutnať a dcéra si zvyšok dala do krabičky zajtra na desiatu do školy. Bola na seba hrdá a už básni, ako si čoskoro zase upečie ďalšie a čo do nich dá tentokrát. Mám radosť, že sa varenia/pečenia nebojí, nikto ju od toho neodrádza, a tak si asi svojho prvého králika upečie zrejme skôr ako ja, v 30 rokoch – na paprike ho má veľmi rada, takže motiváciu má. Kruh sa uzatvára tým, že ja pečiem toho králika podľa receptu z jednej starej, hrubej kuchárky po babičke, tej, ktorá mi vtedy dala tú detskú kuchárku. Týmto by som chcela poďakovať svojim babičkám aj za svojho manžela, ktorý doteraz neumrel od hladu, aj keď sa z počiatku nášho manželstva zdalo, že pôjdeme len na láske a vzduchu ;o) Je super k tej láske, čo sa zatiaľ neprejedla, pridať aj kvalitnú domácu stravu.

Milujte sa a varte, nikto iný to za vás s takou láskou neurobí.