Rozlúčka

Rozlúčka, .............

Pozerali sa na seba a mlčky sa pozorovali….. Ani jeden z nich nevedel, čo povedať. Preto sa Honza rozhodol túto trápnu chvíľu ukončiť a pobral sa k odchodu. Chcel Zuzku objať, ale ona sa mu vytrhla a povedala mu, však sa ešte uvidíme, nelúčime sa navždy: „O šiestej u Kremrolky, jo?!“ a zmizla za rohom.

Toto je jej podobné, povedal si, bláznivosť, spontánnosť a okamžité rozhodnutia, bez toho aby rozmýšľala, aký to môže mať dopad… Toto bola ona a možno ho na nej práve to tak priťahovalo. Nikoho ako ona nestretol, začal spomínať na ich prvé stretnutie. Bol s partiou na kúpalisku a ona tam bola s Janou, jej najlepšou kamarátkou. Hneď ako ju zbadal, pocítil akýsi zvláštny pocit, akoby mu niečo hovorilo: „No tak, oslov ju, teraz alebo nikdy….“ A tak šiel… Chalani naňho pozerali a začali mať poznámky typu: „Óóóóó Romeo a Júlia…. Hej, ty vole, kam ideš?! Za tou babou?! Jo, dobre si si vybral a podelíš sa potom s kamarátikmi?!“ Ale on ich nevnímal, šiel za ňou… Zuzka sa ďalej veselo rozprávala s Janou a Honzu zaregistrovala, až keď ju oslovil… Pozrel sa na ňu a pozval ju na zmrzlinu… Zuzka ponuku prijala, a tak spolu strávili super popoludnie… Honza si to v duchu všetko prehral, jo, to boli časy, nemal žiadne starosti, jeho mama bola zdravá, ale teraz je všetko inak..

Jeho mamka má totiž vážnu chorobu, nikto nevie, či sa uzdraví, nikto nevie, či zomrie.. Jej osud je v rukách niekoho, koho človek nepozná, kým bude žiť. Až teraz si na mamu spomenul. Posledné dni ju totiž veľmi zanedbával, už týždeň ju nenavštívil v nemocnici u sv. Anny a volal jej naposledy pred 3 dňami. Bolo to preto, že všetok čas trávil so Zuzkou. Vždy si povedal, že k mame zájde na druhý deň, že má dosť času a že mu mama neutečie.. Netušil však, čo sa deje, netušil, že jej zdravotný stav sa zhoršuje…. Vôbec nič nevedel, mal v hlave len Zuzku a pre nič iné tam už nebolo miesto…
Pozrel sa na hodinky a zistil, že sú len tri hodiny popoludní. To mal ešte dosť času, kým budú mať stretnutie so Zuzkou, a nemocnica nie je tak ďaleko, povedal si.. Sadol teda na osmičku a dostal sa priamo k nemocnici. Len čo do nej vstúpil, mal zvláštny pocit. Niečo nebolo v poriadku, ale ani vo sne ho nenapadlo, čo sa stalo. Šiel teda na druhé poschodie na izbu, kde ležala jeho mamka. Ale posteľ bola prázdna. Zaradoval sa, možno ju pred chvíľou pustili domov a ségra ju odviezla. Vtom vošiel do izby doktor a len čo zbadal Honzu, pošepkal niečo sestričke a tá vyšla z izby…

„Posaďte sa, Honzo!“ a ponúkol mu voľné miesto na stoličke. Jeho hlas znel inak ako zvyčajne, smutne a pritom akoby v ňom bola úľava. „Za posledných pár hodín došlo k určitým udalostiam!“ Honza nemal dobrý pocit, a tak sa rovno opýtal: „Kde je moja mama?!“ Doktor Sotecký chvíľu rozmýšľal, asi hľadal vhodné slová, a po chvíli ticha povedal: „Vaša matka je tam, kde jej je lepšie… Nebojte sa, neumierala v bolestiach, zomrela v spánku, o ničom nevedela…“ Honzovi sa zatmelo pred očami. ČO mu to práve Sotecký povedal?! Jeho mama je mŕtva?! To predsa nie je možné, dopekla, bol tu pred týždňom a jej stav už bol lepší, hovorili, že ju možno pustia domov. Ani sa s ňou nerozlúčil. Prišlo mu to zbytočné, ako mohol tušiť, že už nikdy nebude príležitosť?! Ako mohol vedieť, že ju už nikdy nezazrie, nebude s ňou hovoriť a že ho nikdy nepohladí po jeho gaštanových vlasoch?! Áno, bol ako ona, bol jej veľmi podobný.. Vzhľadom aj povahou.. Nahlas sa rozplakal…. Potreboval byť sám. Vybehol z nemocnice, nevedel, kam ide, utekal niekam, kde to nepoznal…. Zrazu sa zastavil v jednom parku, až teraz mu došlo, kde je.. Sem chodieval s mamou ako malý chlapec, tu sa s ňou hral. Je to dávno, veľmi dávno.. Znova sa rozplakal, nevedel, čo má robiť, želal si jediné. Vrátiť čas o niekoľko dní naspäť, aby sa mohol rozlúčiť so svojou milovanou maminkou. Keď ju naposledy videl a odchádzal od nej, povedal jej len: „Ahoj mami, zajtra zase prídem!“ Ale neprišiel, ani ju neobjal a nepovedal jej, ako veľmi ju má rád a že je pre neho najdôležitejšia na svete a že ju nikdy nechce stratiť.. Ale stratil ju, navždy…..