Môj príbeh o nedojčení

Pôrod ako taký prebehol v poriadku, asi ako každý iný. Lenže prišiel pediater a nastalo pre nás psychické peklo. Synovi zistili fistulu namiesto zadočku, rozštep penisu s veľkým kožným záhybom cez neho (vyzerá to ako vagína), plus po ďalších kontrolách mu zistili chýbajúcu močovú rúru, ktorá mu teda nakoniec vedie do čreva a má ju k tomu všetkému zdvojenú. (Toto sú všetko chyby, o ktorých sme netušili.) Plus chybu srdca a tri zle vyvinuté stavce, o čom sme vedeli. Nechali nám ho cca na 5 minút. Bonding ani prisatie neprebehlo a šup s ním na JIS. Skôr ako druhý deň som ho vidieť nemohla a hneď som si vypočula od sestry a potom od doktorky, že o jedlo nemá záujem a preto má sondu cez nosík až do žalúdka. Narodil sa totiž bez cicacieho reflexu. Skúšali sme aj prisatie, ale to nešlo, a keďže nejedol ani z fľaše, museli na neho zavolať až špecialistu na rozjedenie. Ja som po pôrode asi druhý deň rozbehla mlieko odsávačkou a odsávala som ako zúrivá. Mňa bohužiaľ nakoniec pustili domov a syna tam držali ďalšie tri týždne. Každý deň som za ním chodila a nosila moje mliečko. Laktácia sa mi aj tak vo veľkom nakoniec bohužiaľ nerozbehla. Jesť sa mi z toho všetkého ani nechcelo, čaje ani homeopatiká aj tak nezaberali a ja som každý deň odsala iba 150 ml, niekedy viac a niekedy menej. Po troch týždňoch môjho vyčítania si, že za všetky chyby, čo syn má, môžem ja, a pod drobnohľadom mojej mamy a jej priateľa, ktorí mi každý deň kontrolovali, koľko mlieka som ten deň odsala. No proste ako nejaká dojná krava. Toho bolo na mňa psychicky už priveľa a jedného dňa som sa zrútila a laktácia ma opustila už navždy. Bohužiaľ mi nezabrali ani prášky, ani dojčiace čaje, ani babské rady ohľadom pitia melty a mlieka a ďalších. Takto odsávať som vydržala presne dva mesiace, kým som postupne musela vyhľadať psychológa na pomoc. Na psychike mi nepridal ani fakt, že som musela so synom každú chvíľu chodiť k pediatričke, ktorá je úplne posadnutá váhovými prírastkami syna :-( Vďaka nej som mesiac vstávala každé dve hodiny a kŕmila, aby syn naberal a dala nám pokoj. Po dvoch mesiacoch bez spánku som vyzerala už ako zombie. A povedala som dosť! To už bola tá hranica, kam som sa dostať nechcela, a aj tak som sa dostala. Rozhodne nie som pyšná, že syn je na UM, a nebolo dňa a noci, kedy by som neplakala, že práve syna muselo toto postihnúť a prečo to nemám radšej ja. Hlavne ako je to možné, keď nefetujem, nefajčím ani nepijem, a tamtá iná, čo to dieťa ani nechce, ho má zdravé. Po tom, čo som videla deti, ktoré na tom boli ešte horšie ako my, ma to stále viac utvrdzuje v domnienke, že boh neexistuje, alebo má veľmi zvrátený zmysel pre humor :-( Preto by sme sa všetky mali najprv zamyslieť a možno sa aj pýtať, než začneme odsudzovať. Dojčiť som chcela, snažila som sa a proste to nevyšlo. Preto prosím všetky dojčiace mamičky, skôr než začnete niektorú z nás nedojčiacich odsudzovať, zhadzovať a urážať. Zamyslite sa, aká je tá príčina, prečo tá daná mamička nedojčí. Ono ani tie urážky veľmi na rozbehnutie laktácie nepomôžu, skúste poradiť byť milé a nie hneď po nás štekať, prečo nedojčíme. Už takto sme na tom psychicky zle, že sme boli donútené prestať, tak nám to prosím ešte vy nezhoršujte. Ďakujem