Bolo to rýchle, bola to sranda

Lekár mi určil termín pôrodu na 3. 11. V 8. mesiaci ma začal „zlobiť“ vysoký tlak a keďže som celé tehotenstvo prežívala skôr aktívne (chodili sme so psom na prechádzky, kutila som na záhrade...), ku koncu tehotenstva to už toľko nešlo. Kvôli vysokému tlaku mi doktor nariadil pokojový režim, meranie tlaku a tak sa mojím poľom pôsobnosti :) stával čoraz častejšie gauč a kamarátom tlakomer. Priateľ prevzal starostlivosť o domácnosť do svojich rúk, pekne sa o mňa staral... Pri poslednej kontrole nás doktor informoval, že by bol rád, keby som zajtra porodila, a poslal ma na kontrolu do pôrodnice na monitorovanie, s tým, že buď si ma vezmú do svojej starostlivosti, alebo prídem ešte na budúcu kontrolu opäť k nemu. Hneď po odchode od lekára som volala do Plzne do pôrodnice, že by som sa chcela objednať na monitor. Pani na druhej strane telefónu mi povedala, že mám prísť o 4 dni ráno. Prišli sme s priateľom domov, išiel si na chvíľu zdriemnuť a ja opäť zmerať tlak. Napadlo ma, že som niekde čítala alebo počula, že sa dá pôrod vyvolať masážou miesta nad členkom, a zároveň som si vybavila, ako „mudrc“ hovoril, že by sa vôbec nehneval, keby som rodila na druhý deň. Tak som si nožičku „prehmatala“. Ani nie za hodinu sa mi začalo chcieť na záchod, kde som po vyzlečení nohavíc zistila, že mi odpadla hlienová zátka. Toto tehotenstvo bolo moje prvé, takže všetko bolo nové a pôrodu som sa bála ako čert kríža. Hneď som rozpálila telefón a volala doktorovi, ktorý mi povedal, aby sme išli do pôrodnice hneď. Nasledovalo budenie priateľa, len som „húkla“: „ideme do pôrodnice“. Ten na mňa rozospato a rozpačito hľadel, chytili sme zabalené tašky a o chvíľu sme už mierili smer Plzeň. V pôrodnici mi začali poslíčky, ktoré ma však sprevádzali od začiatku 7. mesiaca. Pani na recepcii ma zaregistrovala a poslala za zdravotnou sestrou, ktorá mi potom merala ozvy. Malý v bruchu spal a nechcel s nami práve veľmi komunikovať. Zhruba po hodine si ma prevzal lekár, ktorý prezrel výsledky z monitora a zapísal si do počítača, prečo som vlastne prišla už dnes, keď ma pozvali až na štvrtok. Spomenul tam, že som hovorila, že mi odpadla hlienová zátka a že mi zosilneli poslíčky. Potom, čo ma aj vyšetril a oznámil, že sa ešte vôbec neotváram, mi bola odobratá krv (kvôli vysokému tlaku mali podozrenie na preeklampsiu). Potom nás poslali domov a požiadali ma, aby som zavolala o 2 hodiny, pre výsledky z laboratória. Cestou domov som sa v aute krútila, poslíčky na seba upozorňovali. Počas telefonátu do laboratória mi povedali, aby som prišla na druhý deň, ráno. V noci som nemohla zaspať, poslíčky neprechádzali a navyše ma začala brutálne bolieť hlava. Pomohol až mokrý uterák namočený do studenej vody, s ktorým som potom spala do rána. Na druhý deň v pôrodnici mi opäť monitorovali, Davídek zase driemal, takže po hodine snaženia sa ho zobudiť, aby na papieri urobil záznam, nás sestry poslali do kantíny na jedlo, kde poslíčky opäť „naberali grády“, a následne sa opakovalo monitorovanie. Zase hodinu. Potom ma s oboma výsledkami odkázali do vedľajšej miestnosti, k pani doktorke. Pani doktorka si do počítača zapisovala informácie o nás a informovala ma, že u mňa zistili z včerajších odberov preeklampsiu a budú si ma teda musieť nechať v pôrodnici. „A to budete pôrod vyvolávať zajtra?“ Pýtala som sa. „Ešte najskôr dnes...“ odpovedala pani doktorka a mne sa „zovrela zadnička od strachu“. Povedala som jej aj o poslíčkach, a tak po chvíli ďalšieho zapisovania a „datlovania“ do klávesnice počítača ma vyzvala, aby som sa vyzliekla, že ma vyšetrí. „No to sa nečudujem, že vás to bolí! Vy rodíte!! Ste otvorená na 8 centimetrov!!!“ Taký beh, akým sa potom pohybovala von z ordinácie, aby „zbombardovala“ lekárov a sestry, od ktorých chcela, aby pripravili sál, som dlho nevidela. :-D Za okamih ma už viezla chudučká sestra na kolieskovom kresle na chodbu, kde som kričala: „Ja tu však mám priateľa, on chce byť pri pôrode so mnou!!!“ Lenže mi už bolo v hlave motno a nikde som v tom dave ľudí, čo sedeli v čakárni, toho svojho chlapa nevidela. Tak som si poradila po svojom a do davu kríkla meno a priezvisko priateľa „...rodíme!!“ Priateľ vyvalil oči, bežal do auta po tašky a sestra ma viezla medzitým na sál. „NO, vidíte a o chvíľu to máte za sebou...“ mi tam utišovala. Ale nemusela, ja som sa smiala a dýchala pekne zhlboka... tak, ako mi to vštepila do hlavy na jednom videu (predpôrodného kurzu, istá Majka). Na sále si ma prevzala pôrodná asistentka a pomohla mi prezliecť sa do nočnej košele. Hlava sa mi už točila ako po dlhej jazde na poriadne bláznivom kolotoči... Potom si už pamätám len zapisovanie informácií o mne a o mojom priateľovi, príchod peknej pani doktorky a to, ako som dýchala. Vlastne ešte aj teplo plodovej vody, ktorá mi praskla. Celý čas pôrodu ma asistentka aj lekárka obdivovali, ako mi to parádne ide, že na to, že som prvorodička, by si zo mňa mohlo vraj brať príklad veľa žien. A bol sa na nás pozrieť dokonca aj primár, ako sme si s malým viedli. Na sál sme dorazili o 12:30, o 13:01 (16. 10. 2018) som sa pozerala do očí môjmu malému princovi, Davídkovi Bohuškovi, ktorý sa vzápätí stal zmyslom môjho života. (Meno Davídek sa nám páčilo a Bohušek je po mojom ocovi, ktorý pred dvoma rokmi zomrel a ktorý by bol šťastným a hrdým dedkom.) Pôrod bol krásny, rýchly a bola to fakt aj sranda. Ďakujem osudu za to, že to takto dopadlo, a verím, že na rozdiel od niektorých článkov, čo som pred pôrodom čítala na nete ja a potom som sa začala pôrodu báť, tento článok pomôže budúcim mamičkám, ktoré budú rodiť prvýkrát, pochopiť, že pôrod môže byť aj úplne fajn!