Môj druhý pôrod

Môj druhý pôrod

Na naše druhé bábätko sme sa s manželom veľmi tešili a dlho sme sa naň pripravovali. K našej takmer 2,5-ročnej Markétke mal pribudnúť chlapček Bártík. Keďže bývame stovky kilometrov od našich rodín, ale chcela som manžela pri pôrode, dohadovali sme opatrovanie pre Markétku veľmi dopredu. V zálohe sme mali niekoľko variantov s tým, že ak to bude rýchly pôrod, asi nebudeme všetkých pripravených opatrovateľov obvolávať. Nakoniec to samozrejme prišlo veľmi nečakane a nabralo to rýchly spád. Poslíčky som síce ako pri prvom tehotenstve nemala tak silné a tak dlho dopredu, ale aj tak mi dali zabrať a nevedela som, ako presne sa pôrod pozná. Obdivujem tých, ktorí hovoria, že pôrod určite spoznajú… ja teda nie.

V sobotu ráno som začala mať bolestivé poslíčky (alebo kontrakcie?) od 4 hodiny ráno do 7 h ráno. Boli po desiatich minútach. Hneď ako manžel vstal, hneď som mu to hlásila. Povedala som mu, že neviem, či rodím, ale je to dosť bolestivé. Manžel je farár Cirkvi adventistov a práve sa chystal na bohoslužbu, kde mal mať kázeň, preto nevedel, či má ísť so mnou do pôrodnice, alebo ísť na bohoslužbu s tým, že aj tak skôr neporodím. Mal ísť 50 km ďaleko a keby som naozaj začala rodiť skôr, než by sa vrátil okolo 15. hodiny, ťažko by stihol dôjsť. Začal obvolávať členov zboru, kam sa chystal, a nakoniec mu našťastie jedna pani povedala, že službu za neho prevezme a nech je radšej so mnou doma a zájdeme sa opýtať do pôrodnice. Vďaka Bohu za to, pretože by som to sama s Markétkou iste ťažko zvládla.

Odišli sme teda okolo 9. hodiny do pôrodnice (išli sme všetci traja aj s Markétkou s tým, že ak si ma tam nechajú, manžel ju niekomu odvezie). Rovnako ako keď idete k zubárovi s bolesťou a na kresle vás zrazu nič nebolí, tak aj mne kontrakcie ustali. Na monitore sa nič neukázalo. Pri vyšetrení mi ale lekárka povedala, že zrejme dnes neporodím, keďže som otvorená na 2 cm, ale že ma môžem prekvapiť. Vraj nech idem v pokoji domov a keď budú kontrakcie po 5 minútach minimálne hodinu, mám sa vrátiť. Povedala doslova „Nech ste v pokoji doma s malou“. No v pokoji byť s malou, keď mám bolesti… Ešte že bol so mnou manžel!

Vyšli sme z nemocnice, nasadli do auta a vzápätí mi začali bolesti presne po 5 minútach. Bolo nám trápne vrátiť sa hneď späť, preto sme teda išli domov. Doma to už bolo fakt nanič, ja som sa zvíjala, Markétka okolo mňa lietala a chcela mi pomáhať…. Písala som si na papier časy kontrakcií, pretože by som si ich v tom stave ani nepamätala. Keď to trvalo hodinu, išla som sa osprchovať a to už bolo naozaj na pôrod. Manžel vzal Markétku, zobral jej pripravený kufrík a tašku a odniesol ju narýchlo k susedom, inak sme to nestíhali. Našťastie boli práve doma a boli ochotní sa o ňu postarať. Do pôrodnice sme dorazili pred 12. hodinou, ja som bola otvorená na 4 cm a kým mi natočili monitor, bolo to na 6 cm. Potom to bolo ráz na ráz. O 14:49 sa narodil náš syn Bartolomej s 50 cm a 3450g. Mali sme obrovskú radosť, že všetko bolo bez problémov, rýchle a dokonca so mnou mohol byť aj manžel. Syna vítal s rúškom cez tvár, pretože naňho niečo liezlo. Keď za mnou prišiel na druhý deň do pôrodnice aj s Markétkou, bolo mu o mnoho horšie, takže potom už za mnou ani raz nemohol. Ani dokonca ma nemohol odviezť z pôrodnice, pretože sa z toho vyklubal zápal pľúc. Domov sme prišli so známym a manžel sa odsťahoval, aby nás nenakazil. To bolo dosť náročné – prísť z pôrodnice a starať sa o obe deti zároveň. Ale potom prišli babka s dedkom a dosť nám pomáhali. Dnes je to po pôrode 3 týždne a stále je chorý, aj keď už býva s nami. Robím si z neho srandu, že má šestonedelie so mnou a Bártíkom dohromady :-) Sme Bohu veľmi vďační, že všetko dobre dopadlo!