Ako sa premietajú emócie do našej tváre?

Na tvári druhého človeka môžeme spozorovať mikrovýrazy, ktoré trvajú iba zlomok sekundy, ale aj výrazy, ktoré odborníci nazývajú makrovýrazy. V prípade, že ide o veľmi silnú emóciu sprevádzanú krikom, plačom, hlasným smiechom, sa makrovýraz môže objaviť až na desať sekúnd. Veľmi často sú však výrazy, ktoré trvajú niekoľko sekúnd, falošné. Druhá osoba ich iba hrá.

Mikropohyby, ako je napríklad cukanie v kútiku úst alebo veľkosť zreníc, si všímajú napríklad psychológovia alebo kriminalisti. Asi je jasné, že najlepšie sa luže do telefónu, ešte lepšie v elektronickej korešpondencii. Často je ťažké podľa samotných písaných slov poznať, ako sa človek cíti, alebo či nejde o iróniu. Obzvlášť, ak človeka nepoznáme bližšie.

„Prestaň sa takto tváriť!“, „Nepozeraj sa na mňa nahnevane!“, „Usmej sa na Aničku, veď ti chcela pomôcť.“ Akoby ste počuli samých seba? Ak takéto vety hovoríte svojim deťom, učíte ich kontrolovať svoje emócie, aby vyhovovali spoločenským konvenciám. Na výrazy mimiky si potom jedinec dáva pozor aj v dospelosti. V tomto prípade je to dôsledok výchovy. Ak rodičia svojmu synovi celé detstvo vtĺkajú do hlavy, že chlapci neplačú, bude mať tento chlapec najskôr po celý život tendenciu dusiť svoje pocity v sebe. A povedzme si úprimne - to žiadnemu vzťahu dobre nerobí. A naozaj chlapci neplačú? Ak deti naučíme pracovať s ich vlastnými emóciami, dáme im veľký dar do života. Je dôležité, aby sme dieťa, ktoré práve zúri, pretože sme mu nedovolili búchať varechou do televízora, neodmietali. Občas sa vzteká alebo je nahnevaný každý z nás. Je to normálna ľudská reakcia. Vztekajúce sa dieťa pokojne pritúlme k sebe, ak o to stojí, aby vedelo, že sme tu pre neho, prípadne mu dajme najavo, že sa na nás môže obrátiť, keď bude chcieť. Ak máte potrebu o situácii hovoriť, z akéhokoľvek dôvodu, lepšie je vrátiť sa k nej neskôr. Dieťa vás bude viac vnímať, než keď práve plače alebo zúri, a aj vy budete mať väčší nadhľad. Ak má dieťa potrebu do niečoho búchať, môžeme mu ako alternatívu ponúknuť napríklad vankúš.

Ďalším dôvodom, prečo si strážime mimiku, môže byť pracovná požiadavka. Policajt si nemôže dovoliť dať najavo svoj strach z nebezpečného zločinca. Nie je to žiaduce.

Iným vysvetlením môže byť jednoducho zvyk. U niektorých jedincov sme zvyknutí, že aj keď nastane akokoľvek vtipná situácia, oni stále držia svoj kamenný výraz. S takýmito ľuďmi je ťažké komunikovať, pretože nevieme, na čom sme. Ich tvár nehovorí a to nám vadí. Možno ešte horšie sa dá dohodnúť s človekom, ktorý s mimikou nešetrí - preháňa ju. Z takejto komunikácie sme unavení a zmätení. Spoločenská rola nás celkom iste tiež môže zväzovať v mimických výrazoch. Čo taký manžel, ktorý v prítomnosti manželky zazrie milenku? Tak tam mimika nestíha potláčať svoje prejavy. Je to skrátka okamžitá potreba mať svoj výraz pod kontrolou.

Spoločnosť, hoci si to neuvedomujeme, vlastne určuje aj mieru intenzity emócií. Keby na pohrebe zosnulého plakala viac sekretárka zosnulého než jeho manželka, signalizovalo by to, že sa niekde stala chyba.

Vedeli ste, že už trojročné dieťa dokáže skryť emócie, aby oklamalo dospelého? Ako ľahko a rýchlo sa tie malé deti od nás dospelých učia! Často sa však tieto deti, ktoré nehovoria pravdu, usvedčia z lži tým, že si prikladajú ruku k ústam. Akoby chceli tie nepravdivé slová, ktoré sa im z nich linú, zadržať.

A aké emócie môžeme najčastejšie z tváre druhých vyčítať? Ide najmä o strach, radosť, smútok, hnev, prekvapenie a znechutenie. Tieto vrodené emócie vám dokážu z tváre vyčítať po celom svete. Hoci bola táto teória už viackrát spochybnená, nedávne výskumy predložili dôkazy, ktoré potvrdili, že pre primárne emócie táto univerzálnosť skutočne platí. Rozdiely možno vidieť iba v tom, ako sa jednotlivé kultúry naučili tieto výrazy v tvári ovládať. Emóciu dokáže určiť vysoké percento ľudí už za púhu dvadsaťštvrtinu sekundy!

Kde sa emócie v našej tvári skrývajú? Môžeme si tvár predstaviť ako mapu. Prekvapenie sa ľahko identifikuje z prejavov čela a obočia. Strach sa najľahšie určuje pozorovaním očí a viečok. Takisto aj smútok. Šťastie môžeme vidieť v mimických prejavoch v dolnej časti tváre. Ak uvedené výrazy ešte doplníme pozorovaním viečok a očí, máme takmer vyhraté - presnosť záveru stúpne. Iba rozčúlenie nemožno na našu mapu zakresliť nikam. Je totiž roztrúsené po všetkých zónach tváre.

Prekvapenie

Ide o najkratšiu emóciu. Zmizne nám z tváre rovnako rýchlo a nenápadne, ako sa objavila. Prekvapiť nás môže nielen pohľad, ale aj zápach, chuť či vlastná myšlienka. Pocit prekvapenia je tiež špecifický tým, že vždy po ňom nasleduje niečo ďalšie - buď máme strach, sme znechutení, alebo žiarime šťastím. Taký nový parfum od partnera je dôvod na radosť. No nie? Z tváre možno prekvapenie vyčítať takto: obočie je zakrivené a vysoko, koža pod obočím je napnutá, sánka klesá, otvárajú sa pery a zuby, ale žiadne napätie v oblasti úst už nie je, naprieč čelom sú zreteľné vrásky.

Strach

Strach pramení z obavy z ublíženia. Nielen fyzického, ale aj psychického. Ľudia sú schopní vyhodnotiť situáciu a tým pádom nebezpečenstvo predvídať. Naozaj silný strach platí za najviac traumatizujúcu emóciu, ktorá ide ruka v ruke s negatívnymi zmenami nášho tela - trasenie rúk, stuhnutie, potenie a pod. Na rozdiel od prekvapenia je strach vždy emóciou negatívnou. Prejavuje sa takto: obočie je zdvihnuté, stiahnuté k sebe, vrásky nevedú naprieč celým čelom ako pri prekvapení, sú iba v strede čela, ústa sú dokorán, pery sú napäté a stiahnuté dozadu.

Znechutenie

Kedy dochádza k pocitu znechutenia? Keď vidíme, cítime alebo sa dotýkame niečoho, čo v nás vzbudzuje odpor. V rámci rodiny aj kultúry platí, že čo je nechutné pre jedného, nemusí byť nechutné pre druhého. Na tvári možno vidieť, že sa horná pera dvíha, nos sa zvráskavie, obočie sa spúšťa nadol a sťahuje so sebou horné viečka, dvíhajú sa líca.

Zlosť

Najväčšia pravdepodobnosť, že niekoho zraníme, je práve vo chvíľach rozzúrenia. Zlosť preto dostala nálepku najnebezpečnejšej emócie. Môže dôjsť aj k strate sebakontroly. Zlosť môže mať korene aj vo frustrácii z boja o dosiahnutie svojich cieľov. Môžeme prekážku alebo osobu napadnúť priamo, alebo svoju zlosť nasmerovať na iný, ľahší cieľ. Ako ju poznáme na tvári druhých? Obočie sa sťahuje nadol a bližšie k sebe, oči sa pozerajú uprene a tvrdo, pery sú pevne stisnuté k sebe, kútiky sú rovné alebo stiahnuté nadol, alebo môžu byť otvorené, napäté do tvaru štvorca ako pri kriku.

Šťastie

Situácie, v ktorých môžeme prežívať šťastie, vyhľadáva asi každý z nás. Každý má tieto príjemné situácie niekde inde. Pocity šťastia nám pomôžu navodiť dotyky, zvuky, chute alebo napríklad udalosti. Pri pocitoch šťastia sú kútiky pier stiahnuté dozadu a nahor, líca sú zdvihnuté, z vonkajších kútikov očí vybiehajú vrásky v tvare vraních nôžok, pod dolnými viečkami sú vrásky, viečka sa môžu dvíhať, avšak nie sú napäté.

Smútok

Keď nás zvierá smútok, nekričíme nahlas. Smútok ticho znášame. Jeho pôvod tkvie najčastejšie v strate. V strate milovanej osoby, príležitosti alebo napríklad zdravia. Hoci môže smútok nadobudnúť až extrémnu formu, býva znesiteľnejší ako strach. Smútok sa na tvári prejavuje takto: vnútorné okraje obočia sú stiahnuté nadol, kútiky pier smerujú nadol, pery sa chvejú, koža pod obočím má trojuholníkový tvar, vnútorný okraj smeruje nahor, vnútorný okraj horného viečka je zdvihnutý.

Tak pri rozhovore len nepočúvajte, ale sledujte aj to, čo hovorí tvár!