Prvýkrát v škôlke

Zajtra pôjde dcéra do škôlky naposledy v tomto školskom roku. Cez prázdniny bude doma. Ponesie kvety a čokolády pre pani učiteľky ako poďakovanie. A mňa dnes pri kúpe kvetov napadlo, ako ten rok neskutočne ubehol. Spomínam na utorok 1. septembra, keď som ju viedla do škôlky prvýkrát. Nešla do neznáma. Často sme popri škôlke chodili na prechádzku, občas stretli triedu, ako ide na vychádzku. Sama hovorila zhruba od novembra, že do škôlky chce, nemusela by, čakala som druhé dieťatko. Jej záujem o škôlku neupadol ani vo februári, ani v apríli, takže som sa začiatkom mája vybrala na zápis. Bola prijatá. Na stretnutí rodičov prijatých detí mala pani riaditeľka pre každé dieťa jeho vlastný list. Bolo tam stručne opísané, čo sa v škôlke robí, čo si môže cez prázdniny nakúpiť, čo bude potrebovať, že sa na neho všetci tešia.. Dcérka bola bez seba od šťastia, list chcela čítať večer namiesto rozprávky aj 4x po sebe asi týždeň, nosila ho všade so sebou :-) Našťastie ju dali do triedy, kam chodila jej kamarátka. Posledný augustový týždeň sme išli na adaptáciu. U nás je to tak, že 1. deň príde dieťa s rodičmi, pozrú si triedu, hračky, sú tu asi pol hodiny. 2. deň príde dieťa opäť s rodičmi, ktorí po chvíľke odídu a dieťa tam nechajú 10-30 minút samé. 3. deň je tam dieťa asi hodinu. My sme to mali tak, že prvý deň tam bola so mnou skoro hodinu. Tešila sa, ráno nemohla dospať. Spočiatku ma držala za ruku a chodila so mnou po triede, potom sa obzrela a skúšala rôzne hračky. Deti išli ku stolíkom na desiatu, tak som sa hrala s ňou, potom zazrela tú dievčinku, čo poznala, navštevovali sme sa, a dievčatá sa už od seba nepohli. Druhý deň som ju tam odviedla a učiteľka mi povedala, nech si idem napríklad nakúpiť, na prechádzku a nech prídem asi o hodinku, a keby niečo, že zavolá. Ale nevolala, ja som prišla skoro o hodinu a štvrť a učiteľka mi povedala, že dcérka je úplne v pohode, ani po mne nevzdychla a hrala sa :-) a ďalší deň už adaptácia nie je potrebná. V stredu teda veľmi nechápala, prečo zase do škôlky nejde, ale vysvetlili sme jej to a dobre. No a 1. septembra som ju tam viedla už „oficiálne“ na celé doobedie. Hovorila som, že si ju budem brať domov po obede, veď som doma. (A brala som si ju tak až do marca. Koncom februára mi hlásila, že už tam chce aj spinkať). Prezliekla som ju, tešila sa, ALE. Boli tam aj iné nové deti, niektoré plakali a ja som si hovorila preboha, čo teraz, čo ak sa aj ona rozplače, keď odídem? Ale našťastie bola v pokoji a neplakala, vraj ani keď som odišla. Myslím, že je to aj tým, že šla až v necelých 4 rokoch a bola zrelšia. Keby šla o rok skôr, plakala by tiež, to mi je jasné. A aj tam nešla z donútenia. Tak som ju tam prezliekla, ukázala jej, kde má veci (svoju značku si vybrala už v júni, keď sme tam spolu boli odovzdať vyplnené papiere) a viedla ju do triedy. Bábätko som mala v sedačke. Ešte pusu, objať, prečítať jedálny lístok, čo bude mať na desiatu a čo na obed, a išla do triedy. Ja som išla dole, pripevnila som sedačku na podvozok a išla som na nákup. Ako som ale išla z kopca dole popri plote škôlky, pozerala som na mladšiu dcéru a zrazu to na mňa padlo. Bože, tá moja dievčina tak rýchlo vyrástla... Už je z nej škôlkarka, už nebudeme celé dni spolu... Je nepredstaviteľné, že aj táto maličká raz pôjde do škôlky, a že to bude o chvíľu, ako to ubehne... No skrátka, išla som s očami zaliatymi slzami. Regulérne som revala :-D no ale bola som v šestonedelí, mala som na to nárok :-D a všetkým som volala, že „tak Natálka už tam je“. Asi to pre mňa bolo horšie ako pre ňu... Keď som po ňu po obede prišla, bola plná nových zážitkov. Hneď mi hlásila, čo mali na obed, s kým išla za ruku na prechádzku, kde boli na prechádzke, s kým a s čím sa hrala, dokonca mi namaľovala obrázok :-). Páčilo sa jej tam a keď bola sobota, ráno mi hovorila, nech rýchlo vstávam, že ideme do škôlky. Na moje a priateľovo vysvetlenie, že je sobota a že v sobotu a v nedeľu je škôlka zatvorená a ocko tiež nepracuje, pretože je doma, nám povedala, že do škôlky ale chce a že si vymýšľame :-D

Všetci mi hovorili, počkaj, to nadšenie ju prejde, keď zistí, že škôlka je pravidelná a že tam musí stále. Už je to skoro rok... A nadšenie nás neopustilo ;-)