Stretnutie s duchmi

Chystáme sa na prechádzku, obliekam deti, pripravujem kočík, otváram dvere bytu a poháňam syna k výťahu. Jeho otázku typu „čo tu mamička robí ten pán“ prehliadam, komentujem to tak, že tu žiadny pán nie je, a už stojíme vo výťahu a ideme dole. Pri príchode do bytu opäť nasleduje otázka: „čo tu robí ten pán, mamička“. Mávnem rukou, vojdeme do bytu. Detská fantázia nepozná hranice. Nasledujúci deň opäť vyrážame von, syn vo dverách plače, trasie sa, odmieta sa pohnúť. Dopytujem sa, čo sa stalo. Syn má skoro dva roky, komunikuje obmedzene, ale medzi fňukaním opäť počujem, že „na chodbe leží pán“. Začínam panikáriť, vysvetľujem, že tu nič neleží, chcem ho opäť popohnať na chodbu, ale jeho hysterický plač je hrozný, a tak nejdeme nikam. Popoludní skúšam syna opäť presvedčiť, aby sme išli von, že tam žiadny pán nie je, nič tam neleží. Záchvat sa opakuje. Trochu mám pocit, že si vymýšľa, že sa mu nechce von, šliapať. Ale nechápem, ako by si toto mohol vymyslieť. Vo svojich necelých dvoch rokoch. Keď sa situácia opakuje aj ďalší deň, zachváti ma hrôza, chodím po byte a otáčam sa za každým zvukom a desím sa chvíle, keď aj ja niekde uvidím niečo, niekoho. Prechádzam chodbou a hľadám tiene, škvrny, čokoľvek … Sadám k PC a začítavam sa do „duchárskych“ príbehov. Meniam stratégiu. Beriem syna za ruku, vediem ho k dverám a rozprávame sa o pánovi, že je dobrý, že stráži dom, že nám neublíži a že ho poprosíme, aby odišiel. Otvoríme dvere a syn len pozerá. Pýtam sa ho, kde leží ten pán, a syn ukazuje do priestoru. Som celá roztrasená, potím sa, držím syna za ruku a vediem ho ďalej, ukáž mi presne, kde pán leží. Syn popojde, zastaví sa a ukáže prstom. Nikde nič. Som vydesená ako nikdy, obliekame sa a ideme. Syn len zamáva do priestoru a odchádzame. Opäť sa pýta na toho pána. Nechcem o ňom nič počuť. Ale pripustili sme jeho existenciu, býva na chodbe, stráži dom a hotovo. Niekoľkokrát sme išli na chodbu poprosiť pána, aby odišiel. Pán u nás na chodbe „býval“ 3 týždne, syn mu chodil zamávať aj niekoľkokrát denne. Otvoril vchodové dvere, zamával a zavrel. A potom „pán“ odišiel. Sám od seba bol jednoducho preč. Dodnes nevieme, čo syn videl. Či mal len živý sen, alebo či to bola len jeho fantázia, alebo nejaká hra. Čo ale viem iste, je, že kým sme popierali „jeho“ existenciu, syn bol úplne hysterický. Len čo sme „jeho“ existenciu pripustili, syn sa upokojil. Aj dnes mám husiu kožu, keď si na to spomeniem. Bývali sme vtedy vedľa domova dôchodcov … pravdu sa už asi nikdy nedozvieme.