Mikuláš

Pred pár rokmi mi zavolal bratranec. Chcel pre svoju dcérku Mikuláša do domu. Všetko bolo zariadené, len nemal čerta. Snažila som sa mu vysvetliť, že ma Adélka určite pozná, ale čo by som pre svoju neteričku neurobila :-) Mikuláš bol môj sused a anjel jeho manželka. Lenže ako to zariadiť, aby som bola k nepoznaniu? Vlastne to bolo jednoduché. Na hlavu som si natiahla čiernu pančuchu, vlasy vytiahala von a natupírovala do veľkých rohov. Okolo očí desivé biele tiene a na perách krvavo červený rúž. Uznávam, keby som bola dieťa, sama by som sa bála :-) a rovnako aj malá Adélka. Úbohá bola tak vydesená, že ma Mikuláš musel vyhnať von :-). O našom mikulášskom výlete sa ten večer dozvedela mamina kamarátka a prosila, či nezaskočíme aj k nim, jej vnučka bola v nemocnici a zmeškala Mikuláša, ktorý chodí rozdávať darčeky u nás na ihrisku. To je predsa jasná vec, že tam pôjdeme ... Keď ma malá Niki uvidela, držala sa babičky ako o život, bolo mi jej ľúto, tak som povedala: „neboj, ja som dobrý čert, beriem len veľmi zlobivé deti“. V tom okamihu sa Nikči rozsvietili oči a vyhlásila: „Babííí, ja toho čerta asi poznám“ :-) :-) a bežala sa so mnou odfotiť. Musela som sa strašne smiať :-) Adélka, ktorú som chodievala opatrovať, bola od strachu po... A Niki, ktorá ma videla maximálne dvakrát, žiarila ako slniečko :-)