Ježišu, v kolíske je živé dieťa... pozrite

Podelím sa s vami o zábavné momentky z prežitého víkendu. Na úvod chcem povedať, že som dojčiaca, nosiaca mamička a vyznávam kontaktné rodičovstvo. Dcére nedávno bol rok a dokonca si aj od príbuzných vypočujem, že je už na dojčenie stará, že ako to, že ešte nestojí, a že to je určite tým večným nosením.

Mám niekoľko koníčkov a pár z nich som sa ani po narodení dcérky nevzdala, len som ich na určitý čas obmedzila.

Jedným z nich je tzv. Living history, krásny, aj keď trochu nákladný koníček (na pár víkendov v roku sa oblečieme do historického oblečenia, postavíme stany vybavené potrebným nábytkom a žijeme svoj sen, hráme svoje role historických postáv zo 14. storočia), ktorý mám spoločný s manželom a ktorému sa venujem už 12 rokov.

S príchodom dcéry sme tento koníček nevzdali, len sme počkali, kým dorastie do rozumného veku na spanie v stane, zaobstarali sme ďalšie nevyhnutné vybavenie, ako detskú postieľku vyrobenú podľa dobových prameňov, a tento víkend sme vyrazili na akciu pre divákov (väčšina našich udalostí je súkromná – nevystupujeme pre divákov) na hrad Velhartice.

Hradom prešlo cez víkend veľké množstvo návštevníkov, rozhodne bolo na čo pozerať a musím povedať, že dcéra bola vo svojom kostýmčeku jednou z veľkých atrakcií. Návštevníci si ju fotili, malá pózovala v postieľke alebo medzi drevenými kockami v paláci hradu ako skúsená modelka a na všetkých sa smiala.

Po obede som ju uspávala v tábore medzi stanmi v drevenej kolíske. Pretože aj tam mali návštevníci možnosť pozrieť sa s komentovanou prehliadkou, napočítala som vyše 15 komentárov typu Ježišu, v tej kolíske majú naozaj živé dieťa, občas aj so zdesením v očiach toho, kto to vykríkol, načo sa každý, kto mal v ruke fotoaparát alebo aspoň mobil, zleteli okolo kolísky, aby si dieťa nafotil :D to mi prišlo zábavné, rovnako ako keď sa ľudia pýtajú, či jedlo, čo sa varí v kuchyni opodiaľ, naozaj jeme, alebo je to len tak naoko, a uznanlivo vysvetľujú deťom, že kotlety zavesené pri kuchyni sú zaručené atrapy, to je jasné, ako vo filme, a my si na nich potom večer v pokoji pochutnávame :)

Každému sa trpezlivo snažím s úsmevom vysvetliť, že pohyb na čerstvom vzduchu v prírode, medzi ďalšími, aj keď staršími deťmi, je pre dieťa ideálny, normálny a žiadna katastrofa, v noci netrpí zimou a je stále s mamou, ktorá je oslobodená od domácich prác a bohvie čoho všetkého, čo ju čaká po návrate „do civilizácie“.

Bohužiaľ k tomu patrí aj to, že si vypočujem, ako svoje dieťa týram a že musí hrozne trpieť, že si dovolím navliekať naň kostým a bohvie čo ešte (v prírodnom ľanovom, príp. vlnenom, super voľnom oblečení, lezúce v tráve, skúmajúce, hladkajúce zvieratá a obletované kopou bozkávajúcich detí v náručí mamy)

A potom ste tu vy, mamičky nosiace, kontaktné, milujúce, či už s nosičmi, alebo kočíkmi, prechádzajúce okolo so širokými úsmevmi, chápavé. To mi vždy srdce radosťou poskočí a každý úsmev vrelo opätujem :D vďaka za ne.