Prvýkrát v lietadle

Sestra môjho muža žije v Anglicku, kde si našla partnera a majú spolu skoro ročného chlapčeka. Na jar nám volala, že by nás v lete pozvali k sebe na dovolenku a zároveň v tom čase prebehnú synovcove krstiny. Oni totiž tento rok do ČR nemôžu, malý nemá vybavené občianstvo a pas. Máme sa rozmyslieť, či by sme chceli. Nič platiť nemusíme, kúpia nám letenky, plienky, jedlo, všetko. A začalo sa premýšľanie, dôvody za a proti, plánovanie... Ja mám z lietadiel hrôzu, vždy som tvrdila, že do toho ma nikto nedostane. Priateľ zasa odmietal sedieť v autobuse 18 hodín, keď lietadlom sme tam za 2 hodiny. Áno, je to logické, to som uznávala, že ísť toľko hodín s deťmi je somarina. Ale ten môj šialený strach z lietadiel... Čo dievčatá, čo ak im bude zle, budú ich bolieť uši, celý čas prerevú? Budú zlobiť na letisku pri čakaní? Už-už sme to chceli odpískať a pozrieť sa tam, až keď mladšia dcérka povyrastie, veď v čase tej cesty jej bude sotva rok. Navyše nás Londýn ako mesto nijako extra nelákal. Ale zase tá možnosť mať dovolenku zadarmo, niekam sa pozrieť a neplatiť tisíce za hotel, čo by za to iní dali. Každý nám hovoril, aby sme neboli hlúpi a leteli. Navyše po vystúpení Británie z EÚ nikto nevie, či tam švagriná možno o 4 roky ešte vôbec bude. A potom sa tam už len tak nepozrieme. Nakoniec sme sa rozhodli, že pozvanie prijmeme a poletíme. Nikto z nás nikdy nelietal, pre všetkých to bude prvýkrát. Staršia Natálka sa taaaaaak tešila na lietadlo :-). Naopak ja. Presne ako naschvál, keď som raz za rok zapla správy, bolo tam niečo o leteckej nehode, na youtube mi vyskočili videá pádov lietadiel, no masaker. Tri týždne pred odletom bol problém s letenkami. Mali sme si ich vytlačiť z mailu, ktorý mi tam poslala švagriná, ale vôbec ma to tam nechcelo pustiť. Ani v knižnici na počítači, ani doma. Tak mi poslala odkaz priamo na stránku a k tomu jej prihlasovacie údaje a heslo, nech to vytlačím priamo z tej stránky. To už šlo, lenže to bolo vytlačené nejako zle a malo to byť inak. Kamarátka ani chlapík v knižnici si s tým neporadili. Tak nakoniec, že ich vytlačí ona v Anglicku a pošle ich poštou. Ok. Prišla obálka, totálne prederavená. Čo to má znamenať, deravé letenky asi neuznajú. Švagriná je už vytočená, zostáva po všetkých týchto manévroch asi týždeň do odletu. Volá prepravnej spoločnosti, čo to znamená. Vraj to poprederavovali na letisku, či v obálke nie sú drogy. Hovorím večer partnerovi, že to nie je len tak. On mi hovorí, že mu to už tiež príde divné, ako keby to bolo nejaké znamenie, aby sme nikam nelietali... Nakoniec zisťujeme, že letenky sú deravé na mieste, kde to práve nevadí, a že nám budú uznané. Spiatočné si ale pre istotu vytlačíme až u nich v Londýne. Odlet je v piatok 19.8. o 10:00 z Ruzyne. Chceme letieť z Prahy, kúsok od Prahy býva moja sestra, ktorá nás odvezie na letisko a my u nich môžeme nechať naše auto. V stredu ide partner do práce už len do 10 hodiny a popoludní chceme vyraziť k ségre a dva dni tam byť, aby dievčatá nešli cez 100 km tam a hneď ešte do lietadla a zase sedieť. Muž príde domov, po vykúpaní ešte ide ku kaderníčke ostrihať sa, potom sme s mladšou dcérou objednané na neurológiu, ešte k svokre na obed, vymeniť peniaze na libry, kúpiť mladšej dcérke papučky... Jojo, nie je nad to nechať všetko na poslednú chvíľu :-) ale darí sa a popoludní vyrážame. Cesta prebehne relatívne v pohode. U ségry je krásne, majú domček, záhradku, hojdaciu sieť, deti sú spokojné, večer opekáme, panuje pohoda. Vo štvrtok ideme do Prahy do ZOO, večer si ideme sadnúť na kávu do jedného podniku, kde je vonku ihrisko, deti sú spokojné. Dohadujeme detaily na ráno, ségra nás zavezie na letisko, kde musíme byť okolo ôsmej. Od nich je to na Ruzyň skoro hodina, takže vstávať najneskôr o šiestej. Uf, je 23 hodín a ja nemôžem spať. Husia koža po celom tele, do očí mi idú slzy, napadá ma, či ešte niekedy uvidím ségru? Mamku, babičku, kamarátky... Všetci mi hovoria, prečo by to malo padať práve s nami, ale to si asi hovoria všetci a občas niečo spadne. Hovorím si, čo ak Čierneho Petra vytiahneme my. Potím sa a veľa času trávim na wc. Ty jo, takéto nervy som ešte nikdy nemala. Ja som ale debil, že vždy niečo odkývem. Chcem, aby mali dcéry zážitky a fotky z Londýna, a potom sa doslova pos... strachom. Zaujímavé je, že priateľ tiež nemôže zaspať, aj to bude jeho prvý let. Nebojí sa, ale malý rešpekt predsa len má. Utešuje ma, vraj sa mi to ešte nakoniec bude páčiť. Ha, to určite. Chcem zaspať a zobudiť sa v Londýne. Držíme sa za ruku, koľko nám mladšia dcéra ležiaca medzi nami dovolí, a rozprávame sa. Či spím 2 hodiny za celú noc a ešte k tomu s prerušeniami? Ráno je naháňačka, balím posledné veci, raňajkujeme, no veľa toho do seba nedostanem, skontrolovať naposledy libry, letenky, pasy, doklady a ideme. Pre Natálku je zážitok ísť v Prahe tunelmi :-) Na letisku ešte objať ségru, rozlúčiť sa a hľadať bránu na odbavenie. Prejsť pasovou kontrolou, hľadať bránu, znovu pasy a už čakáme na autobus, ktorý nás odvezie k lietadlu. Až teraz môžeme vydýchnuť a dievčatá sa začínajú nudiť, a teda aj zlobiť. Našťastie tu nečakáme dlho. Pozeráme oknom, ako vzlietajú a pristávajú lietadlá. Ideme autobusom k lietadlu. Za chvíľočku sme tam. Letíme Boeingom 737-800 spoločnosti Ryanair. Natálka je v úžase, aké je lietadlo obrovské (ha, to nevidela tie dvojposchodové kolosy lietajúce cez oceán). Nastupujeme. Denisku mám v nosiči, stojím na tých schodoch ku dverám lietadla a je mi divne. Chce sa mi plakať a zároveň cítim zvláštnu eufóriu, neviem to opísať. Bože, čo tu vôbec robím. Nadávam si. Ukazujem letenky a vysvetľujem, že potrebujem špeciálny pás, pretože na sebe budem mať bábätko. Hľadáme sedadlá, steward mi nesie pás. Musím sedieť pri okienku, kde som veľmi byť nechcela a kde chcel byť partner. Stojíme a čakáme. Mladšiu Denisku dojčím, Natálke dávam hry na mobile. Lietadlo ide a stáča sa na runwayi. Stojíme. Vítajú nás v lietadle, prajú príjemný let. Dostávame povolenie. Viem, že musíme ísť veľmi rýchlo, aby sme vzlietli, ale myslela som, že zvyšovanie rýchlosti bude postupné. Ale nie je, hneď sa rozbehneme takou rýchlosťou, že nás to ľahko zatlačí do sedačiek. Naty hrá, Deniska zaspáva, je to dobré. Odlepujeme sa od zeme a naberáme výšku. Panebože, už letíme. No do pr... . Pozerám z okienka, ale nejako mi nie je dobre pozerať na strechy domov, tak nepozerám. Denča spí, hurá. Stúpame vyššie, vidno strechy fabrík, lesy, polia, už mi to toľko nevadí. Stúpame do mrakov. Jé, to je pekný pohľad, to si odfotím. Už sme vo výške 10 km. Pomaly sa dávam do pohody. Točím video z okienka, rozprávame sa. Pozerám z okna. A hľa, ono je to pekné letieť :-) sme kdesi nad Nemeckom, keď uznávam, že to nie je zlé. Je to aj celkom fajn. Natálka je unesená. Dve hodiny ubehnú ako nič. Výhľad je luxusný, letieť až nad mrakmi je krásne. Klesáme na pristátie a tu je problém. Natálku bolia uši a ufňukáva. Nepomáha napiť sa, cukrík, nič. Už klesáme na letisko. Víta nás typické daždivé počasie. Cez hmlu z okna veľmi nevidím. Klesáme nižšie a nižšie. Hovorím si, tak snáď sa to podarí hladko. Omyl. Dosadneme na dráhu dosť prudko. Hrajú fanfáry, spoločnosť nám ďakuje, že sme leteli s nimi. Už spomaľujeme a stojíme. Až teraz Natálku uši prestali bolieť. Čakám, kedy ľudia začnú tlieskať, ako sa to robí, ale nikto netlieska. No jo, tvrdé pristátie. Ale inak som nadšená. Vraciam pás, vystupujeme z lietadla. Náš pobyt v Londýne napíšem do iného príbehu. Ale 11 dní ubehne a my opäť ideme na letisko. A viete čo? Priznávam priateľovi, že sa do lietadla teším :-D opäť odbavenie, kontrola, nájsť bránu... Tentokrát sme vstávali o 4 ráno kvôli skorému odletu. Deniska to dospáva v nosiči, Natálka v taxíku cestou na letisko. Už cestou k bráne vidím naše lietadlo. Ideme po schodíkoch, beriem špeciálny pás, sadáme si a ja sa teším. Rešpekt mám stále, ale minule sa mi to páčilo :-). Už ideme po runwayi a rovnáme lietadlo. Čakáme na povolenie. Tentokrát som na okamžitú rýchlosť pripravená. Minule Deniska zaspala ešte na zemi. Teraz ju dojčím a zatiaľ nespí. Ideme obrovskou rýchlosťou, odlepujeme sa, je pekne, jasno, je krásne vidno oproti tomu, keď sme tu pristávali. Pozerám z okna celý čas a dokonca vzlet natáčam. Deny zaspáva. Paráda. Natálka hrá na tablete, občas pozrie z okienka, keď sa môžeme odpútať. Všade je jasno, krásne vidno, užívam si to naplno. Ideme klesať na pristátie a je to tu zas. Natálku bolia uši. Ach jaj, to bude veselých 15 minút, než pristaneme. Naozaj, skoro plače. Opäť nič nepomáha. Už sa stáčame na Prahu, všetko natáčam, vidím domčeky, fabriky, letisko s nápisom Vitajte v Prahe. Sme nad pristávacou dráhou, maličko to hupklo, hovorím, že to bolo hladučké pristátie, a zrazu rana a kodrcanie. Aha, tak nebolo hladké. Opäť fanfáry, poďakovanie a opäť bez potlesku. Hm, buď naozaj zle pristávajú (nemôžem posúdiť, iné som nezažila), alebo sú Česi a Angličania burani :-D vystupujeme, prejdeme kontrolou, letiskom, na parkovisku čakáme na ségru, ktorá nás má vyzdvihnúť. Sme späť a žijeme. A ja sa zrazu počujem, ako v objatí hovorím partnerovi, že sa mi to veľmi páčilo a že je mi až ľúto, že asi dlho už nikam nepoletím. Smeje sa, že mi to hovoril :-). A plánuje, že teda o rok by sme mohli letecky do Talianska alebo na Kanáry. Podľa peňazí tiež. Neviem, či to dopadne hneď budúce leto alebo až inokedy, ale každopádne sa už veľmi teším :-). Prekonala som svoj strach a stálo to za to :-)