Priateľstvo

Tento môj príbeh nebude ani tak veľmi o deťoch ako o priateľstve .. Vždy som inklinovala k tomu mať skôr jednu veľkú kamarátku než hromadu tých známych kamarátok.. Už v prvej triede na základnej škole som si našla kamarátku, s ktorou sme chodili na spoločné výlety, prázdniny, naše rodiny spolu trávili veľa času, boli sme stále spolu, ale ako šiel čas, zrazu prišla ôsma trieda a ja som sa nedostala na svoju vysnívanú školu, kým kamarátka zvolila priemernú a dostala sa, ja som išla do deviatej triedy a o rok neskôr to skúsila znova, ale tým naše priateľstvo v podstate zaniklo, ona sa neskôr odsťahovala do Prahy a našla si Gréka, a ja, keďže som nedokázala byť bez svojej „najlepšej priateľky“, som si hneď v prvom ročníku strednej školy našla kamarátku, s ktorou sa v podstate kamarátime dodnes, čo je už nejakých 22 rokov, ale bohužiaľ si už tak nerozumieme… Na strednej škole sme spolu opäť trávili veľa času, spoločné brigády, dovolenky, akcie atď.. ale po maturite sme nemohli zohnať prácu v odbore, ona, keďže milovala deti, sa rozhodla pre skúsenosť v zahraničí ako Au-pair a ja, ktorá som mala o 12 rokov mladšiu sestru a deti som vôbec nemusela, som radšej zostala v ČR a išla pracovať za bar… ako šiel život ďalej, kamarátka si našla priateľa až z ďalekej Kolumbie a začala tam lietať, videli sme sa veľmi málo, ale denne sme si volali a stále sme mali spoločné témy, raz za rok sme išli na spoločnú dovolenku a podobne, ale ich vzťah sa rozpadol a ona sa vrátila do Prahy, kde si našla prácu a veľmi trpela tým, že nemá deti, ja som naopak stále deti nechcela, takže sme si v tomto veľmi nerozumeli, ale inak bolo všetko ok. Jenže človek mieni a život mení, síce som počas rokov tiež jazdila pracovne do zahraničia a mala za partnerov cudzincov, ale nakoniec som zostala pracovať v Čechách a našla som si priateľa odtiaľto a zrazu som čakala dieťa, vôbec som to nečakala po toľkých rokoch a brala som antikoncepciu, ale čo už, stalo sa, a tak som sa usadila a neskôr išla na materskú, keby mi vtedy niekto povedal, že nakoniec skončím v malom meste s dvoma deťmi, tak sa mu totálne vysmejem do tváre… a ako to dopadlo s mojou „najlepšou kamarátkou“, tak tá si našla priateľa z Ameriky, odsťahovala sa za ním a dnes o deťoch nechce ani počuť, takže sme si vlastne vymenili role, akurát bohužiaľ teraz už nemáme veľa spoločných tém a tiež sa skoro nevidíme, však je to diaľka, aj keď si píšeme prakticky denne a voláme aj často, ale zisťujem, že každá sme niekde úplne inde. Keď sú dni ako tento, vonku hmla, pošmúrno a hnusne a ja som sama s deťmi, ktoré spia, tak to na mňa všetko padne, čo keby som to vtedy urobila inak alebo čo keby sa to stalo tak či tak… poznáme to všetky. To je skrátka život, však mamičky :-)