Ako prežiť tehotenstvo s mužom

Dobrý deň, volám sa Lucie a s priateľom sme tri roky. Kúpili sme si spoločne byt, takže pre nás ďalším logickým krokom bolo založiť si rodinu. Aj keď som to tak asi videla len ja. Že má priateľ ešte jeden úver, som vedela a jeho tvrdenie „ešte počkáme, kým ho splatím“ vidím dnes ako veľmi rozumné. Bohužiaľ ma v tom čase prepadol nejaký materinský pud či čo a ja som proste bábätko chcela a hotovo. Otehotnela som. No nič, už je to tak, aj s jeho úverom sme na tom relatívne dobre. Žiadna sláva, ale vyjdeme. Lenže mám pocit, že odkedy som prišla do iného stavu, je všetko zlé. Zo začiatku je každej novopečenej mamičke stále zle, zvracia...... Nemohla som ani vstať z postele, tak mi bolo zle. To trvalo asi tri týždne. Vzala som si dokonca prvýkrát v živote práceneschopenku. Priateľ videl, že mi nie je dobre, tak bol fajn, pomáhal, nereptal, keď nebolo navarené ani upratané alebo keď som prespala celé dni. Ale potom mi bolo relatívne dobre. Dokonca som sa vrátila do práce. Robila som pokladníčku v supermarkete, takže každý, kto túto ťažkú prácu pozná, sa čudoval. Ale čo, keď mne ani malému nič nie je, nebudem stále sedieť doma, no nie. Potom začal každý hovoriť, že je normálne a pre nás (mňa a bábätko) dobré robiť všetko, a to bol koniec. Ja viem, že celých deväť mesiacov nemôžem ležať. Tomu rozumiem a popravde by som to ani nevydržala. Som akčný človek. Ale chodila som na dvanásťhodinové zmeny a mala som krátky dlhý týždeň (dva dni pracovné, potom celý zvyšok týždňa voľno a potom opačne). Bola som často veľmi unavená a prepracovaná a čím vyššie štádium gravidity som bola, tým to bolo horšie. Doma musí byť upratané, navarené.... Viem, že je to normálna vec. Ale keď som teda tehotná, namiesto toho, aby som vo voľné dni odpočívala, lietala som s prachovkou a varechou z miesta na miesto. Bolo niečo treba vybaviť v meste alebo na úradoch? Žiaden problém. „Veď si predsa doma, ja prídem o pol piatej, vybav to.“ Alebo pán tvorstva príde domov, ľahne si k počítaču do postele alebo do vane. A obed chce samozrejme doniesť alebo urobiť čajíček..... On bol v práci, on je predsa unavený. Potom mi začali napúchať nohy. Dosť. Každý mi hovoril, urob si kúpeľ, to ti pomôže. Vždy som prikyvovala, že jasné, robím, ale kedy si ho mám robiť. A keď som sa posťažovala: „Bože, ja mám zase opuchnuté nohy,“ odpoveďou mi bolo: „Mala by si si robiť ten kúpeľ, ako ti všetci hovoria.“ Nosenie tašiek. To predsa zvládneš, keď sme sami. Keď ideme po meste, „daj mi to, ja ti to zoberiem,“ aby som nevyzerala blbo, že nechám tehotnú ťahať tašky..... A k tomu všetkému sa pridávajú naše rodiny. Čo povie jeho rodina, to platí a cez to nejde vlak. „Nemala by si jesť tie jahody, dieťa môže mať žihľavku, a keď budeš dojčiť, tak už vôbec nie. Alebo my sme pracovali tiež do poslednej chvíle a nikto sa na nič nepýtal....“ Priateľ sa toho vždy chytí a ja to mám na tanieri stále. Jeho sestra nemá žiadne deti, ale múdrosti vyťahuje z rukáva. „Veď to predsa píšu na internete. Ona to hovorila tamtá, ona deti má, tak už vie, nie?“ Jeho bratovi sa teraz narodilo bábätko. Priateľ bol dlho v práci a keď prišiel víkend, volala novopečená mamička, aby sme nechodili, že malý má žltačku a ona je strašne unavená. To všetko som pochopila, ale keď som musela priateľovej mamičke trikrát povedať, aby nás vzali k novým rodičom (nemáme auto), prišlo mi, že sa doprosujem. Oni tam mimochodom už boli niekoľkokrát a ešte sa chválili fotkami. Mňa aj priateľa to samozrejme veľmi mrzelo. Nakoniec to skončilo tak, že nás tam vzala jeho sestra s priateľom, ale ten víkend bol môj brat konečne doma u rodičov. Mali sme mu odovzdať darček k narodeninám (mesiac dohodnutá akcia). Zrazu prišla priateľova sestra k nám, že sa idú pozrieť na bábätko. Lenže zhodou okolností došlo k nedorozumeniu a zhodli sme sa na rovnakom víkende. Ja som samozrejme chcela ísť za bratom. Dieťa uvidím ešte stokrát, ale bratovi darček k narodeninám môžem dať raz ročne, boh vie, kedy sa takto stretneme. No nič, odchod za bábätkom sa odložil na ďalší deň s tým, že priateľova sestra je strašne nahnevaná. Priateľ to začal riešiť pred mojimi rodičmi, ktorých sa situácia samozrejme hrozne dotkla, že to vyzerá, že sme im narušili plány a že sme tam nemuseli chodiť, nikto nás nenútil. Aj napriek môjmu vysvetľovaniu, že riešiť to pred mojimi rodičmi nebolo vhodné, som bola ja tá zlá, že som strašne urazená, že som strašne vzťahovačná. Keď sme podvečer odišli od mojich rodičov, volala moja mamka, že je nahnevaná, že sme odišli, že sme mohli ísť ráno.... Prichádzam si ako medzi mlynskými kameňmi. Pred chvíľou som vstávala tak, že môj priateľ prudko odhrnul záclonu a koliesky na garnyži ma zobudili strachom. „Kam som mu dala pracovné okuliare?“ (išiel ešte pokosiť so svojimi rodičmi záhradku) „a keď ich nemôžem nájsť, podaj mi tie rybárske.“ Hodila som ich z balkóna, on ich nechytil. Odpoveď mi bola: „No vďaka teda.“ Ja viem, že sú to prkotiny a že ľudia majú oveľa väčšie problémy, preto si občas prichádzam strašne malicherná a nevďačná. Čakám dieťa a neviem, či ho chcem. Chcem povedať, že sa na bábätko teším, ale už nejako začínam mať dosť všetkého okolo. Mám štrnásť dní do pôrodu, tak si možno niektoré veci moc beriem, alebo som niekde čítala o predpôrodnej depresii, je možné, že je to tým. Ja neviem. Mám len pocit, že robím všetko zle a že je všetko moja vina. Viem, že nie som anjelik. Vyjsť so mnou je normálne ťažké a teraz, keď som tehotná, som náladová až hrôza. Chcela by som vás, milé mamičky, poprosiť o váš názor na celú situáciu. Niekoho nezaujatého, kto sa nepriklania ani k jednej strane. Ospravedlňujem sa za taký obsiahly text a veľmi pekne ďakujem za odpovede.