Večerné zamyslenie

Pomaly, ale iste sa priblížila noc. Sedím zaliezaná v perinách, s knižkou, v celom dome je už tma a božský pokoj. Skĺznem pohľadom do detskej postieľky a vidím tam ležať zázrak. Každý deň si kladiem otázku, ako môže existovať niečo také dokonalé, také krásne, také nežné. Niečo, čo budem milovať viac, než som si kedy myslela. Zavalí ma príliv citov a ja viem, že sú to najšťastnejšie okamihy môjho života. Pocit šťastia ešte znásobuje ticho, len dych môjho chrobáčika sa nesie spálňou. Celý dom prevoňali vianočné perníčky, adventný veniec je už pripravený, vianočné obrusy vyžehlené, vianočná výzdoba nachystaná. V nedeľu začína advent, čas mieru, pokoja, pohody, rodiny … Myšlienkami zablúdim do nedávnych čias, keď sme s ockom vyzerali prvú hviezdičku, keď sme čakali, kedy zazvoní zvonček a keď sme bežali rýchlo k nazdobenému stromčeku zistiť, či na nás aj tentoraz myslel Ježiško a doniesol nám darčeky. Tisnú sa mi slzy do očí, pretože viem, že tieto okamihy sú minulosťou a nikdy sa nevrátia. Som dojatá a teším sa, kedy uvidím, ako nášmu chrobáčikovi budú žiariť očká šťastím. Ako sa zídeme ako jedna rodina a budeme z okna pri svite prvej hviezdičky vyzerať Ježiška. Je zvláštne, ako sa pre mňa zmenil zmysel Vianoc. Ako veľmi si ich teraz vážim a ako sa na ne teším. Vlastne je zvláštne, ako sa mi zmenil zmysel pre všetko. Ako vnímam svet inými očami, ako sa mi zmenili hodnoty, ako prežívam bolestné chvíľky a o to viac si potom užívam chvíľky šťastia. A všetko to spôsobilo dieťa, nielen to, ktoré leží v kostole v jasličkách, ale aj to, ktorým sme boli obdarovaní a ktoré tak krásne spinká v postieľke vedľa mňa. Deti z nás robia lepších ľudí, citlivejších, láskavejších, trpezlivejších … A ja som nesmierne šťastná, že som toto všetko mohla prežiť a môžem prežívať ďalej.