PREKVAPENIE, KTORÉ SOM NAŠLA NA DNE KOŠA NA BIELIZEŇ

Často sa upokojujem, že pranie je nutné zlo, ktoré musia denne prekonávať milióny matiek na celom svete. U nás doma sme museli navyše zaobstarať dva sušiaky na bielizeň, pretože niekedy je potrebné prať viac než jednu práčku. Ale dostať vypratú bielizeň do skríň mi príde ešte väčší boj než dostať ju do práčky.

Zakaždým, keď vojdem do kúpeľne a vidím pretekajúci kôš na bielizeň a uvedomím si, že ma na poschodí čaká ten istý a rovnako plný, nemôžem si pomôcť, ale upadám takmer do zúfalstva. Mám pocit, že bielizeň je jednoducho v presile. Naozaj som niekedy s rozumom v koncoch a rozmýšľam, ako to všetko zvládnuť.
Ako byť mama na plný úväzok so všetkými tými povinnosťami. Ako to robia iné mamy? Ako to, že zvládnu s deťmi všetky úlohy do školy, uvariť trikrát denne jedlo, majú dokonale čisté domovy a zároveň nikde nemajú hromady špinavej bielizne?
Na toto sa asi budem pýtať do konca života, rovnako dlho budem bojovať s touto prádelnou hrozbou.
Niekedy sa tá desivá hromada týči priamo nado mnou a volá: „Zase je plný kôš, urob niečo!“

Lenže potom som v tom pretekajúcom koši plnom bielizne našla niečo zaujímavé....
Našla som tam naše plavky, keď sme navštívili aquapark. Plné chlóru a tiež plné smiechu.

To, keď sa mi uprostred bazéna plného ľudí vyšmyklo ramienko od vrchného dielu a ja som si to nevšimla.

Našla som tričká našich dcér špinavé od kečupu a zmrzliny. To, keď sme si spolu zašli na dobré jedlo, cestou domov z úžasného výletu.

Našla som niekoľko ponožiek, samozrejme väčšinu z nich nepárových. Ale v niektorých z nich sme navštívili hernu, kde sme s dcérami skákali na obrovskej trampolíne. Alebo sme boli na detskom ihrisku, takže na nich boli ešte stopy od piesku.

Tiež som našla množstvo ďalšieho oblečenia, papierových vreckoviek, pastelku a medzi nimi aj kameň. Ten mi podala naša päťročná dcéra pred pár dňami vonku, že je to darček pre mňa. Nemala som srdce ho vyhodiť, tak som jej povedala, nech mi ho postráži, a ona si ho dala do nohavíc. A s nohavicami aj do koša na bielizeň.

A každá z týchto vecí, každý kus oblečenia mal zrazu iný význam.

Svoj dôvod, prečo skončil v našom koši na bielizeň.

Ale najdôležitejšia vec, ktorú som na dne koša na bielizeň našla, bola, že som jednoducho mama. Obyčajná, ako všetky mamy na svete. S nikdy nekončiacou hromadou špinavej bielizne.

Že ako rastie hromada špinavej bielizne plná tričiek a nikdy nepárových ponožiek, hromadia sa aj spomienky na všetko, čo sme ten alebo onen deň s deťmi prežili. Každá škvrna, každá machuľa má svoj dôvod.

Často mám tendenciu hovoriť dcéram, aby si dávali pozor a nezašpinili si oblečenie. Ale keď vidím ich radosť a šťastie, keď jedia zmrzlinový pohár alebo upečené muffiny, ktoré sme spolu vyrábali a pritom sa zašpinia, je to zlé?

Ak sa pozrieme na špinavé oblečenie v našom koši z iného uhla, uvidíme, že čím viac bielizne máme, znamená to, že tým viac zážitkov sme my alebo naše deti mali. A tým viac radosti sme zažili.

Je to len bielizeň. Nikdy nezmizne. Chvíľková radosť, že je kôš prázdny, je za okamih preč. Ale nemá cenu s tým bojovať, zúfať si, niektoré veci jednoducho neovplyvníme.

Na svete je toľko žien, ktoré by dali hocičo za to, aby mali plné koše bielizne od svojich detí. Aby mohli s nimi chodiť na ihrisko, oklepávať im kolená od piesku a stierať škvrny od zmrzliny v cukrárni.

A aj keď sa môže zdať, že byť mamou so všetkými tými povinnosťami je frustrujúce, buďme rady, že nimi sme. Že toto všetko môžeme prežívať.

Ja by som mamou byť nevymenila za nič na svete.

Ani za prázdny kôš na bielizeň.

FACEBOOK: https://www.facebook.com/Denikmamy/?ref=aymt_homepage_panel