Sebapoškodzovanie u detí

Sociálne siete majú na deti obrovský dopad. Nielen kvôli porovnávaniu sa s ostatnými, ale aj kvôli obsahu, ktorý sa k nim dostáva. Deti sa dnes na sociálnych sieťach môžu stretnúť s obsahom, ktorý sebapoškodzovanie zľahčuje alebo ho dokonca prezentuje ako bežný spôsob, ako zvládať ťažké emócie. V anonymných online skupinách sa niekedy zdieľajú príbehy a fotografie, ktoré môžu citlivé dieťa ovplyvniť alebo v ňom vyvolať pocit, že podobné správanie je normálne. K tomu sa pridávajú nebezpečné výzvy, ktoré pracujú s tlakom rovesníkov a s obavou, že ak sa dieťa nezapojí, „nebude patriť do partie“.

Algoritmy sociálnych sietí navyše fungujú tak, že ak dieťa raz natrafí na obsah spojený so smútkom, úzkosťou alebo sebapoškodzovaním, začnú mu automaticky ponúkať ďalšie podobné videá a príspevky. Dieťa potom môže mať pocit, že takéhoto obsahu je všade plno, a jeho vlastné trápenie sa tým môže ešte prehlbovať.

V diskusiách deti často hľadajú podporu, pretože majú pocit, že im tam ľudia rozumejú viac ako doma alebo v škole. Lenže namiesto odbornej pomoci dostávajú rady od rovesníkov, ktorí sami riešia podobné problémy a nemajú skúsenosti ani vedomosti, ako situáciu bezpečne zvládnuť. To môže dieťa utvrdiť v tom, že jeho trápenie nemá riešenie, alebo že je na svoje pocity samo.

Online svet často vytvára ilúziu, že sebapoškodzovanie je bežné alebo že ide o spôsob, ako „niekam patriť“. Dieťa, ktoré sa cíti samo, môže mať pocit, že konečne našlo komunitu, ktorá mu rozumie. Aj keď je to komunita, ktorá jeho ťažkosti prehlbuje.

Sebapoškodzovanie sa môže objaviť u akéhokoľvek dieťaťa, ale niektoré deti sú zraniteľnejšie. Častejšie sa objavuje u detí, ktoré sú veľmi citlivé, empatické a ľahko ich preťažia silné emócie. Riziko je vyššie aj u detí s nízkym sebavedomím, u tých, ktoré zažívajú šikanu alebo sa cítia sociálne izolované. Podobne ohrozené sú deti, ktoré doma prechádzajú konfliktmi, majú na seba vysoké nároky, dlhodobo sa potýkajú s úzkosťou, smútkom alebo stresom, alebo majú problém hovoriť o svojich pocitoch. Niekedy ide dokonca o deti, ktoré navonok pôsobia bezproblémovo a vyrovnane, práve tie môžu svoje trápenie skrývať najdlhšie.

Rodičia by mali venovať pozornosť varovným signálom, ktoré môžu naznačovať, že dieťa niečo tlačí. Patria medzi ne náhle zmeny nálad, podráždenosť alebo uzatváranie sa do seba. Dieťa sa môže začať vyhýbať situáciám, ktoré mu predtým nevadili, alebo nosiť dlhé rukávy aj v horúčavách. Niekedy sa nechce prezliekať pred ostatnými, zhorší sa mu prospech, stratí záujem o koníčky alebo sa objavia problémy so spánkom či chuťou do jedla. Varovné sú aj negatívne výroky o sebe, pocity bezcennosti, zvýšený záujem o temné témy alebo tajnostkárstvo okolo mobilu a sociálnych sietí. Jeden signál nemusí znamenať problém, ale ak sa ich zíde viac, je dobré zbystriť.

Hovoriť s dieťaťom o sebapoškodzovaní je pre rodičov náročné, ale dieťa potrebuje cítiť bezpečie a prijatie. Je dôležité zachovať pokoj, nekonať impulzívne a nezačínať rozhovor výčitkami. Pomáha hovoriť jemne, bez obviňovania, a dať dieťaťu jasne najavo, že nie je v žiadnom maléri. Dieťa potrebuje počuť, že mu chcete porozumieť a byť mu oporou. Je dobré viac počúvať ako hovoriť, nepýtať sa na detaily, ale skôr na to, čo prežíva a ako sa cíti. Uistiť ho, že spoločne nájdete pomoc, a dať mu čas – nie každé dieťa sa otvorí hneď. Dôležité je, aby vedelo, že nie je samo a že jeho pocity majú riešenie.

Rodičia môžu urobiť veľa. Pomáha vytvoriť doma prostredie, kde je normálne hovoriť o emóciách a kde sa dieťa nemusí báť povedať, že ho niečo trápi. Ak je to potrebné, je vhodné zabezpečiť odbornú pomoc, nie je to zlyhanie rodiča, ale krok, ktorý môže dieťaťu výrazne uľaviť. Dôležitá je trpezlivosť a pochopenie, pretože zmeny neprichádzajú zo dňa na deň. Je dobré vedieť, čo dieťa robí online, ale nešpehovať ho; skôr s ním hovoriť o tom, čo na internete vídava a ako sa pri tom cíti. Pomáha aj podpora zdravých návykov, ako je dostatok spánku, pohybu, odpočinku a aktivít, ktoré dieťaťu robia dobre. A hlavne byť dieťaťu nablízku, aj keď o svojich pocitoch práve nehovorí. Sebapoškodzovanie je vždy signál, že dieťa potrebuje podporu, porozumenie a bezpečie, nie trest alebo výčitky.

Ak máte podozrenie, že sa dieťa sebapoškodzuje, alebo ak sa vám zverí, je vhodné obrátiť sa na odborníka. Môže to byť školský psychológ, detský psychológ, terapeut alebo pediater, ktorý vás nasmeruje ďalej.

Profesionálna pomoc nie je zlyhanie rodiča, je to krok, ktorý dieťaťu aj vám môže výrazne uľaviť.

• IPčko — Krízová linka pomoci IPčko, nonstop a bezplatne 0800 500 333
• Liga za duševné zdravie — Linka dôvery Nezábudka, nonstop a bezplatne 0800 800 566
• Linka detskej istoty — Linka pre deti a mladých ľudí, nonstop a bezplatne 116 111
• Linka detskej istoty — Rodičovská poradňa, bezplatne 0800 500 500
• Linka detskej istoty — Linka pre nezvestné deti, 116 000
• Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR — Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela