Ako naučiť deti hovoriť „prosím“, „ďakujem“ a „prepáč“?

Mnoho rodičov sa sústredí na to, čo dieťa hovorí. V skutočnosti však deti oveľa viac sledujú, ako sa správajú dospelí okolo nich. Ak doma bežne počujú

• „Prosím, podáš mi hrnček?“
• „Ďakujem, veľmi si mi pomohol.“
• „Prepáč, to som neurobila schválne.“
• „Dobrý deň.“
• „Dovidenia.“

začnú tieto slová považovať za prirodzenú súčasť komunikácie.

Výskumy vývinovej psychológie dlhodobo potvrdzujú, že deti sa učia sociálnym zručnostiam predovšetkým pozorovaním a napodobňovaním dospelých. To, čo rodičia robia každý deň, má väčší vplyv než desiatky pripomienok.

Mnohí rodičia poznajú situáciu, keď dieťa dostane darček a mlčí. Okolie čaká, rodič sa začne cítiť trápne a nasleduje známe: „Tak čo sa hovorí?“ Dieťa často pod tlakom zamrmle „ďakujem“, bez toho, aby vôbec chápalo, prečo ho hovorí. Samotné slovo pritom nie je cieľom. Cieľom je, aby dieťa pochopilo, že niekto pre neho niečo urobil alebo mu chcel urobiť radosť.

Namiesto nátlaku býva účinnejšie jednoduché vysvetlenie: „Pani ti dala cukrík, pretože ťa chcela potešiť.“ Takéto vysvetlenie pomáha dieťaťu pochopiť súvislosti a rozvíja jeho sociálne vnímanie.

Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom, napriek tomu existujú určité orientačné míľniky.

Deti medzi 2. a 3. rokom

V tomto veku deti hlavne napodobňujú. Môžu opakovať pozdravy alebo jednoduché frázy, ale väčšinou ešte nerozumejú ich hlbšiemu významu. Ak dvojročné dieťa pozdraví susedku, neznamená to, že chápe spoločenské normy. Skôr opakuje to, čo vidí u rodičov.

Deti medzi 4. a 5. rokom

Predškoláci začínajú lepšie chápať pocity iných ľudí. Práve vtedy sa objavuje skutočné porozumenie slovám ako „ďakujem“ alebo „prosím“. Dieťa si začína uvedomovať, že druhý človek pre neho niečo urobil alebo že jeho konanie môže druhého potešiť.

Školské deti

S nástupom do školy sa sociálne pravidlá ďalej upevňujú. Deti už väčšinou chápu, kedy je vhodné poďakovať, ospravedlniť sa alebo niekoho pozdraviť. Napriek tomu stále potrebujú príklad a podporu dospelých.

Slovo „prosím“ sa deťom osvojuje najľahšie. Pomáha, keď ho rodičia používajú aj vo vzťahu k dieťaťu. Namiesto: „Okamžite si upratuj hračky.“ skúste: „Prosím, upratuj teraz hračky, nech máme miesto na večeru.“ Dieťa si tak spája zdvorilú komunikáciu s bežným životom. Dôležitá je aj pozitívna spätná väzba. Keď dieťa samo použije „prosím“, môžete reagovať napríklad: „To bolo veľmi pekne povedané.“ Takéto ocenenie býva účinnejšie než neustále opravovanie.

Poďakovanie je spojené s vďačnosťou a tá sa rozvíja postupne. Namiesto nútenia pomáha zamerať pozornosť dieťaťa na druhého človeka: „Vidíš, dedko strávil celé popoludnie tým, že ti postavil domček z kociek.“ Alebo: „Babka ti ten sveter uplietla, pretože ťa má rada.“ Dieťa si tak ľahšie uvedomí úsilie a láskavosť iných ľudí.

Najťažšie býva naučiť deti hovoriť „prepáč“. Mnoho rodičov automaticky vyžaduje ospravedlnenie po každom konflikte. Lenže ak dieťa nechápe, čo sa stalo, stáva sa ospravedlnenie iba formalitou. Psychológovia odporúčajú najprv pomôcť dieťaťu pochopiť situáciu: „Pozri, Anička plače, pretože si jej vzal bábiku.“ Následne možno ponúknuť riešenie: „Čo by sme mohli urobiť, aby jej bolo lepšie?“ Až keď dieťa rozumie dôsledkom svojho správania, získava ospravedlnenie skutočný význam.

Jedna z najčastejších rodičovských obáv nastáva vo chvíli, keď dieťa odmieta pozdraviť príbuzných alebo známych. Je dobré uvedomiť si, že najmä malé deti môžu byť plaché, unavené alebo neisté. Neznamená to automaticky neslušnosť. Namiesto napomínania pred ostatnými možno jednoducho pozdraviť za seba a dieťaťu dať čas. Paradoxne práve deti, ktoré nie sú do zdvorilosti nútené, ju často prijímajú prirodzenejšie.

Moderný prístup k výchove neznamená, že by sme sa mali zdvorilosti vzdať. Naopak. Deti potrebujú poznať pravidlá spoločenského správania. Rozdiel je v tom, ako sa ich učia. Namiesto hanby, nátlaku a opakovaných príkazov funguje oveľa lepšie rešpektujúci prístup, vysvetľovanie a vlastný príklad. Dieťa, ktoré doma zažíva láskavú komunikáciu, počúvanie a vzájomný rešpekt, sa postupne naučí používať „prosím“, „ďakujem“ aj „prepáč“ nielen preto, že musí, ale preto, že chápe ich význam.