Aj veľké sny sa môžu plniť

Prečo píšete knihy práve pre deti? Malo na to vplyv Vaše detstvo alebo čo Vás ovplyvnilo vo Vašej tvorbe?

Knihy milujem od raného detstva, keď mi ich čítala moja milovaná babička Květa a samozrejme rodičia. Od detstva som sa chcela stať spisovateľkou. Najväčšiu radosť som mala, keď otec prišiel domov, tváril sa tajomne a za chrbtom držal čosi. A ja som hneď vedela, že mi kúpil novú knihu. Hneď som sa do nej začítala a prestala vnímať svet. To dobrodružstvo ma úplne pohltilo.
Občas sa mi vracia nádherná spomienka, ako vo vypožičanej chate pri Sázave sedíme s rodičmi, svieti len malá lampička a otec nám číta kapitoly z knihy o Mauglim. Môj múdry vysoký tmavovlasý otec sedel na stoličke osvetlený lampičkou a svojím mužným hlasom nám predčítal tie napínavé príbehy o malom chlapcovi, žijúcom v divokej indickej džungli, na ktorého na každom kroku striehlo nebezpečenstvo v podobe veľkého tigra Šer Chána. Ako rada by som tie chvíle vrátila! Láska ku knihám a príbehom v nich vo mne hlboko zakorenila. Dcérkam som hneď po pôrode písala denník, aby mali spomienku na svoje detstvo.

Ja som mala nádherné detstvo a výborných rodičov, ktorí mali pre mňa vždy milé slovo. Samozrejme, že boli aj prísni. Vždy ma však vypočuli a nikdy ma neodbili poznámkou, že na mňa nemajú čas. Dohodli sme sa napríklad, že sa porozprávame o pol hodiny alebo keď budem mať splnené povinnosti. A že som ich mala! Od 3. triedy som musela ustlať aj rodičom, vyniesť smeti, umyť riad a mať hotové úlohy skôr, než sa vrátia z práce. Ak otec prišiel skôr a nebolo to hotové, dostala som trest. To všetko ma formovalo pre budúci život. S láskou spomínam na naše živé diskusie o všetkom možnom. Každú sobotu som musela doma
pomáhať s upratovaním, od 15 rokov aj so žehlením. Tú istú výchovu som sa snažila dať svojim dvom dcéram, aj keď to nebolo vždy jednoduché.

V máji Vám vyšla ďalšia kniha pre deti SAJDRA A TYRHEN OBJAVUJÚ SVET. Môžete o nej čitateľom niečo povedať?

Je to príbeh o krásnom priateľstve, súrodeneckej súdržnosti, neobyčajnom dobrodružstve a o schopnosti jedného z malých hrdinov správne sa v daný čas rozhodnúť. Tie správne rozhodnutia musíme robiť po celý život. A niekto s nimi začína už v detskom veku. Je skutočný kamarát každý, kto sa za neho vydáva?
Sajdra a Tyrhen sú dračie mláďatá, ktoré spoznávajú nebezpečný svet divokých zvierat a od určitého momentu ich začne priťahovať aj svet ľudí. Chcú objavovať všetko nové a ako každé mláďa sú aj veľmi zvedavé.
Detskí čitatelia prežijú napätie, očakávanie, dobrodružstvo aj záhadu. A pritom objavia krásy dvoch národných parkov v Kalifornii a svet okolo Veľkého medvedieho jazera. Stretnú sa s divokou medvedicou aj pumou, kojotmi, štrkáčom atď. Dozvedia sa aj zaujímavosti zo sveta obrovských sekvojí, najväčších stromov na svete.

Kniha je určená pre chlapcov a dievčatá vo veku od 7 rokov. Akým štýlom svoje knihy píšete? Prežívate niekedy muky tvorenia ako niektorí spisovatelia?

Pre mňa je písanie kníh jedno veľké krásne dobrodružstvo. Keď dostanem nápad, píšem potom každý deň, kým nie je príbeh hotový. Zažívam pocit, ako by mi niekto sedel na pleci a text diktoval. Koľkokrát ani nestíham slová zapisovať. Inak všetky reálie použité v mojich knihách sú pravdivé. Vždy ich starostlivo študujem.

Nápady na ďalšie knihy pre deti ku mne prichádzajú samy od seba. Myslím si, že príbehy ležia všade okolo nás, treba ich len uchopiť a rozohrať v zábavný príbeh. Snažím sa, aby v každej mojej knihe bol ešte bonus navyše – aby sa deti nenásilnou formou dozvedeli zaujímavé informácie.
Od čias, čo som začala písať svoju 1. knihu pre deti, nadobudol môj život konečne zase nejaký vyšší zmysel. Začala som byť po rokoch opäť šťastná..

Kniha „Sajdra a Tyrhen objavujú svet“ už existuje aj ako audiokniha. Kde si ju poslucháči môžu kúpiť?

Predáva sa na Audiolibrix.com. Poslucháči si môžu vypočuť aj dve ukážky. Od mája do konca júla sme v štúdiu natáčali k tejto knihe aj jej dve audioverzie. Tá vylepšená verzia je obohatená o zvuky drakov, medveďov, kojotov, smiech detí aj rodičov, dovádzanie drakov v oblakoch, špliechanie vody a pod. Herec Josef Zýka príbeh len obyčajne nečíta, ale všetky postavy naozaj skvele hrá. Je to nádhera, som z toho nadšená! Myslela som na rodičov detí, ktorí idú autom na hory alebo na dovolenku a zozadu auta sa každú chvíľu ozýva zborové: „A kedy už tam budeme?“ Ešte to mám v živej pamäti. Tento napínavý príbeh veľkého dobrodružstva by mohol deti na dlhej ceste skvele zabaviť. Dračie mláďatá nestretnete na každom kroku.

Čo by ste povedali, že Vás v živote okrem detstva ovplyvnilo najviac?

V mojom živote prišiel veľký zlomový okamih v 38 rokoch – mala som vážny úraz, ktorý viedol v 40 rokoch až k endoprotéze kolena. Chodiť môžem normálne, nikto to na mne nespozná. Len moje koleno nevydrží žiadnu záťaž, opúcha a bolí. Mám prísny zákaz robiť určité aktivity. Nesmiem napr. na bicykel, aby sa neznížila životnosť endoprotézy.

Ako sa môže zdravá žena, dovtedy veľmi aktívny človek, zrazu vyrovnať s niečím takým?

Ja som mala v tom čase navyše malinkú druhú dcérku, o ktorú som sa zo dňa na deň nemohla postarať. Museli sa oňu starať rodičia manžela – v cudzine. Bolo to veľmi ťažké obdobie, na ktoré nerada spomínam. Ja som mala v starostlivosti staršiu dcérku, ktorej bolo 10 rokov a bolo nám za tou malou strašne smutno... Dovtedy som ťahala každého mužského po horách, medzi skaly a na výlety. Staršiu dcérku som ťahala namiesto vleku v Hostivaři do kopca a učila ju lyžovať. Inokedy som ju posadila do pramice a preveslovala s ňou sama celú priehradu v Hostivaři až do ústia potoka Botič, kam až to išlo. V mladosti sme boli napríklad s prvým manželom 2 roky za sebou v lete na Sečskej priehrade a každý deň na lodi. A zrazu som trčala viac než 2 roky doma a čakala na endoprotézu! Koleno vyzeralo ako melón a každý krok bolel ako desať čertov. Život sa mi jednoducho obrátil naruby! A na prácu v laboratóriu alebo v lekárni som mohla navždy zabudnúť.
Postupne som musela zmeniť svoj pohľad na svet, na svoje záľuby a vyrovnať sa s tým, že môj muž je síce skialpinista a je stále niekde na horách, ale ja už si na hory pešo nikdy nevyrazím. Len na naozaj krátku prechádzku, inak moje koleno hneď štrajkuje. A tak som oprášila po rokoch svoj vodičák a vďaka autu sa občas dostanem aj do prírody, kde si v lese vystúpim a idem sa prejsť, sadnem si na peň alebo na klady, mám okolo seba voňavý les, ktorý krásne šumí, nádhernú prírodu aj spievajúce vtáky a som zase šťastná… Náš rodinný život vyzeral tak, že sme síce v lete aj v zime vďaka manželovi a dcéram na hory chodili ďalej, ale oni lyžovali alebo chodili na túry bezo mňa, alebo išli spolu niekam na bicykli a my sme s psom na nich niekde čakali. A mojou záchranou sa zase stali knihy. Mám dobrého tolerantného manžela, ktorý sa zmieril s tým, čo ja nemôžem, a ja zase musím tolerovať jeho obrovskú vášeň pre hory, bez ktorých nemôže údajne žiť. Navyše ma v mojom písaní veľmi podporuje a je de facto prvým poslucháčom, niekedy aj radcom.

Dalo by sa povedať, že som bola v mladosti dosť veľká dobrodružka so zaujímavým životom, ktorú potom osud zvláštnym spôsobom skrotil. Zažila som kopec krásnych životných príhod, spoznala zaujímavých ľudí, navštívila zaujímavé miesta v Česku aj v cudzine, ale potom si asi osud povedal, že už toho bolo dosť. Niekedy si tak hovorím, že mal so mnou jednoducho iný zámer. Bez toho núteného upokojenia by som sa možno spisovateľkou nestala. Asi to tak malo byť.

Okrem písania pre deti máte aj iné záľuby, keď už nemôžete na hory ako predtým?

Som vášnivá fotografka, milujem knihy, hudbu, prírodu a cestovanie. A samozrejme moje štyri malé vnúčatá, s ktorými sa rada hrám, čítam im, rozprávam a fotím ich.

Držíme palce aj päste a tešíme sa na ďalšiu knihu! A ďakujeme za rozhovor.