Čo je koktavosť a kedy je potrebné obrátiť sa na odborníka?

Koktavosť je porucha plynulosti reči, badateľná predovšetkým v dialógu. Pri začínajúcich a ľahkých formách sa môže prejavovať opakovaním prvých hlások a slabík v slove (napr. „k-k-k-koleso, ma-ma-mama“ a pod.). Pri stredne ťažkých formách potom tvrdými hlasovými začiatkami a preťahovaním slabík (napr. „Koóóľko je hodín?“, „áááno“ a pod.). Pri ťažkých formách sa objavujú také ťažkosti a bloky, keď sa človek už takmer nie je schopný dohovoriť, jeho snaha o komunikáciu býva často sprevádzaná nadmernou námahou (tiky, zášklby hlavy i tela) a vegetatívnymi prejavmi (nadmerné potenie, červenanie sa, zvýšený krvný tlak). Pri týchto ťažkých formách koktavosti sa pri nesprávnom a necitlivom pôsobení okolia môže vyvinúť až logofóbia, keď pacient rezignuje na snahu o prekonávanie opakovaných ťažkostí v komunikácii, vyhýba sa jej, uzatvára sa do seba a radšej nehovorí vôbec.

Prvým kritickým obdobím býva tretí až štvrtý rok života, teda čas, keď dieťa začína hovoriť vo vetách. Schopnosť hovoriť sa oneskoruje za schopnosťou rozumieť. Artikulačné zručnosti sú ešte malé. Dieťa niekoľkokrát za sebou opakuje to, čo už povedalo (slabiky, slová a často aj celé krátke vety). Ak opakuje väčšie celky, je pravdepodobné, že koktať nebude. Ak opakuje slabiky alebo jednotlivé hlásky alebo na začiatku slova na hlásku výrazne tlačí, je lepšie čo najskôr vyhľadať detského lekára, ktorý zabezpečí ďalšiu odbornú starostlivosť u klinického logopéda.

Druhým kritickým obdobím býva nástup do školy. Len málo detí začne koktať neskôr (napr. v puberte). Častejšie koktajú chlapci a muži ako dievčatá a ženy. Súvisí to aj so skorším dozrievaním nervovej sústavy u dievčat.

Reč koktavých je sprevádzaná veľkým svalovým úsilím. Pre koktavého je rozprávanie veľmi citovo náročnou situáciou. Koktavosť sa neprejavuje pri šepkaní, speve a niekedy ani vtedy, ak hovorí koktavý sám pre seba osamote.

Príčiny a možnosti liečby tejto poruchy sú skúmané už viac ako sto rokov. Každé dieťa s touto poruchou by malo byť liečené odborníkmi (lekárom – foniatrom, klinickým logopédom, klinickým psychológom, prípadne neurológom a pri ťažkých prípadoch aj psychiatrom).