Pohybový vývin od narodenia po prvé krôčiky

Lezenie je jedným z najdôležitejších a najzdravších pohybov vo vývine. Dieťa pri ňom posilňuje chrbtové a brušné svaly, ale aj svaly krku a medzi lopatkami. Tým pripravuje telo nielen na sed, ale aj na postupné vzpriamenie a chôdzu. Okrem toho však zohráva aj nezastupiteľnú úlohu pri prepájaní mozgových hemisfér, čím zlepšuje koordináciu, rovnováhu, orientáciu a sústredenie.

Ak dieťa začína liezť, dbajte na to, aby povrch, po ktorom sa dieťa pohybuje, nešmykal. Môže sa potom stať, že sa dieťa namiesto lezenia bude plaziť. Dieťa môžete pri lezení vyzliecť len do body, prípadne nechať nahé (pozor ale na prechladnutie), alebo dieťaťu zadovážiť napríklad protišmykové návleky na kolienka. Môžete tiež zadovážiť penové puzzle alebo kusový koberec ako podložku na lezenie.

Veľkou chybou je, keď sa rodičia v snahe naučiť dieťa sedieť snažia podložiť dieťaťu chrbátik vankúšmi a začnú ho posadzovať do tzv. pasívneho sedu v čase, keď na to chrbtové svaly bábätka rozhodne nie sú pripravené. Dajte bábätku čas, nech sa posadí samo. Bábätko by sa malo posadiť zo šikmého sedu, nie z ľahu.

Doprajte dieťaťu čo najväčší priestor na pohyb, najlepšie na zemi. Niekedy dieťa nelezie či nechodí z toho dôvodu, že je zatvorené v ohrádke, postieľke, kočíku alebo napríklad v chodítku. Viac sa dozviete v našich článkoch Chodítka, skákadlá a ohrádky. Škodia alebo pomáhajú? a tiež v článku Chodítka - áno či nie?

Ak dieťa začína chodiť, rozhodne nie je dobré ho viesť či ťahať za ruky. Nielenže tým môžete spomaliť vývin chôdze dieťaťa, navyše mu môžete poškodiť ramenné väzy či kĺbové puzdrá. Dieťa tiež nebude motivované objavovať rovnováhu, bude sa spoliehať, že ho niekto bude viesť za ručičku. Opäť ho nechajte objavovať svet samo, len naň dohliadajte. Tým, že dieťaťu zodvihnete ruky nad hlavu (v snahe naučiť ho chodiť), sa dieťaťu začnú vyvíjať nesprávne stereotypy chôdze - dieťa sa prehne v drieku a nebude pri chôdzi zapájať a posilňovať správne brušné svaly a nerozvíja prirodzene rovnováhu.

Ak sa dieťa samo postavilo, malo by sa aj samo dostať dole. Niektorým deťom to ide ľahko a hneď, iným to trvá dlhšie. Aj keď sa to občas nezaobíde bez pádov, nechajte dieťaťu čas, nesnažte sa ho zbytočne chytať a postarajte sa o bezpečné okolie. Aj keď to znie ako paradox, môžete tým predísť množstvu úrazov aj do budúcnosti. Ak si totiž dieťa zvykne, že ho mamička vždy zachytí, často sa pustí napríklad stola kedykoľvek ju uvidí.

Ak sa dieťa samo postavilo a ešte sa nevie dostať späť, čoskoro sa to naučí. Nechajte ho byť, „pomáhajte“ mu iba slovne a podporte ho. Pri každom úspechu prejavte radosť, ale nechváľte dieťa prehnane. Ak dieťa spadne, rozhodne nie je treba dieťa ignorovať a robiť, že sa nič nestalo, na druhej strane sa snažte vyvarovať prehnanému zveličovaniu. Ak dieťa vyžaduje pofúkať boľavé miesto či pochovať, splňte mu jeho želanie.

Malým deťom sa pri pádoch, ktoré nie sú z veľkej výšky, často nič vážne nestane. Jednak nie sú také veľké, navyše sú ich kosti pružné a mäkké. Pád na hlavičku však môže byť aj nebezpečný, preto v prípade pochybností vyhľadajte lekára. Viac sa o úrazoch hlavy dozviete v článku Kedy vyraziť s dieťaťom k lekárovi po úraze hlavy.

Chytali ste svoje deti, keď sa začali stavať na nohy, alebo ste ich nechali, aby sa to naučili samy? A čo babičky a ostatní členovia rodiny, rešpektovali to, alebo nie? Akým spôsobom ste zabezpečili domácnosť pred zranením vašich detí?

Zdroj: http://www.poliklinikaprosek.cz, blog.evakiedronova.cz