Puberta detí - z pohľadu mojej mamky.. o nás :)

Dodnes nemôžem uveriť, ako to moji rodičia so mnou mohli vydržať, keď som bola v puberte. Hlavne teda ten začiatok. Ako každé trinásťročné dievča som mala predsa vo všetkom pravdu, chcela som nosiť, čo bolo práve moderné, a zúrila som, keď mi rodičia nechceli kúpiť bicykel. Mala som ich za tie najhoršie stvorenia na svete, ktoré ma nemajú rady, pretože som nemohla mať všetko, čo som chcela. Dnes sa na to pozerám z úplne iného pohľadu. Je mi už päťdesiat rokov, moji rodičia sú starí a mám štyri deti. Nikdy nezabudnem na tie slová, keď mi kamarátky závideli, ako to s deťmi krásne zvládam. Bola som na seba pyšná, kým prvé moje dieťa nešlo do puberty a pár mesiacov na to druhé dieťa. Dcére bolo práve pätnásť a synovi štrnásť, keď začali prejavovať svoje názory. Samozrejme, že je to normálne a aj zdravé, vyjadriť sa, ale to by museli byť aj tie názory logické a normálne a splniteľné. Ako by som mohla splniť dcére výlet na Floridu, len kvôli tomu, že jej kamarátka tam odlieta na prázdniny? „Lucka, ona tam ide preto, že tam má tetu, nebude platiť za hotely, to máš to isté, ako keby si išla ty k tete na dedinu,“ povedala som rázne dcére, ale potom som si uvedomila, že porovnávať slnečnú Floridu a dedinu, kde sa suší seno vo veľkom a kdákajú sliepky, to jednoducho nejde. „Ale ja chcem niekedy letieť lietadlom!“ odpovedala mi dcéra obratom. Ach jaj, čo na to povedať? Mám ju k tete poslať lietadlom? Kvôli jej nesplniteľnému snu so mnou Lucka dva dni nehovorila a myslela si, že keď bude dobrá a bude upratovať celý dom, že jej to dovolím. O dovolenie ale pritom vôbec nešlo, mne išlo skôr o peniaze, ktoré som naozaj nemala, a aj keby... aj tak by som jej na to nedala. Keď sa Lucka upokojila, vydýchla som si a bola to zase moja milá dcérka.

Lenže potom prišiel na rad syn Pavel. Na spolužiakoch videl nové športové topánky, ktoré podľa neho jednoducho musel mať. „Tak mi ich dnes ukážeš v obchode a kúpime ich, aj tak už potrebuješ nové,“ povedala som mu úplne pokojne, bez toho, aby som vedela, koľko jeho extra topánky stoja. Keď mi ich potom o hodinu ukazoval vo výklade, oblial ma studený pot. Tie jeho extra topánky boli extra drahé. Nejednalo sa o stovky, cena presahovala dva tisíce. „Čoooo? Tieto topánky chceš? Tak drahé? Čo je na nich vôbec také drahé, že sú tak drahé?“ Naozaj ma tá cena tak oslnila, že som nedokázala rozprávať normálne. Samozrejme, že som mu tie topánky bohužiaľ kúpiť nemohla. Pavlík sa urazil a krivil nos nad topánkami za dve stovky. Cestou domov mi stále opakoval, že sa v tých topánkach nemôže ukázať ani vonku, nieto ešte s nimi ísť do školy, že by sa mu všetci vysmiali. Mrzelo ma to, ale jeho vysnívané topánky som mu naozaj kúpiť nemohla.

Podobných excesov som zažila veľa a keby to videl môj exmanžel, určite by od nás utiekol už dávno predtým. Čoho som sa ale najviac bála, bolo to, keď za mnou niektoré z mojich detí príde, že chce piercing alebo nejaké šialené tetovanie. Ako prvý blázon za mnou prišla Lucka. „Mami, môžem si dať krúžok do pupka? Ty si hovorila, že keď mi bude pätnásť, tak si môžem dať nejakú ozdobu, a už mi je skoro šestnásť,“ je síce pravda, že som to sľúbila, ale myslela som si, že ich to o nejaký čas prejde. Bohužiaľ neprešlo. Lucka chcela piercing za každú cenu, ale ja som aj napriek svojmu sľubu bola proti. Nevedela som, ako jej to vyhovoriť, kým sa do dverí nevrútil syn s natrhnutou perou a tričkom od krvi. „Čo sa ti stalo?“ Z Pavla vyliezlo, že sa popral s kamarátom, ktorý mu peru údajne natrhol veľkým prsteňom. Chvíľu mi doma plakal a ja som hľadala kľúčiky od auta, že pôjdeme na chirurgiu na zašitie.

Keď sme tam došli a syna ošetrili, pán doktor povedal, že je to v poriadku, ale jazvička tam bude. A to som hneď využila v prospech zákazu dcérinho piercingu. S radosťou som jej povedala, že po jej ozdobe potom môže mať škaredú jazvu navždy. Sklopila hlavu a ja som videla, ako nad tým premýšľa. Lenže o „škaredej“ jazve počul Pavel a začal ešte v nemocnici zúriť, že žiadnu hnusnú jazvu tam nechce, že nech mu tie stehy vyberú, aby mu to zrástlo prirodzene. „Mami, ty tiež hovoríš, že prirodzenosť je najlepšia.“ Tak, a tým ma Pavel dostal, pretože je pravda, že svojim deťom hovorím, že prirodzenosť je najväčšia výhra. Lenže som si nemyslela, že syn tú prirodzenosť vezme doslova. Našťastie to počul pán doktor a povedal, že správny chlap má jazvu, že je to ozdoba mužnosti. Mali ste vidieť, ako sa Pavel začal vypínať, a ja som sa bála, aby sa nenechal od niekoho biť schválne. Veď to bol len puberťák.

Ešte nemôžem opomenúť obdobie, keď sa prvá dcéra Lucka začala líčiť mojimi líčidlami. Nevadilo mi to, ale predsa len jej to veľmi nešlo a spočiatku mi pripadala trochu ako klaun z cirkusu. Dokonca aj nalíčená červeným rúžom chcela ísť do školy, do siedmej triedy. Rázne som to zatrhla a opäť som bola tá najhoršia.

Boli to naozaj ťažké časy, na ktoré spomínam rada, ale niektoré by som chcela vymazať zo svojej pamäti. Napríklad, keď si syn urobil vodičák a mesiac na to havaroval a bol týždeň v nemocnici. Týždeň mi pripadal ako rok a ja som nemohla spať. Našťastie všetko dobre dopadlo, ale mať doma dvoch puberťákov a byť na to sama a navyše mať doma ešte dve menšie deti, je niekedy nad ľudské sily. Ale to k životu patrí.