Ako som „musela“ ísť do školy

Zvonček. O 8h ráno. Kto to môže byť? Pošta chodí až na poludnie.

Stlačím bzučiak, vchádza Daník. Plače. Fňuká. Je nahnevaný.

„Mami, ja už do tej pitomej školy nechcem!“

Sakra. To už je tento týždeň po tretí raz! Hovorím si. Avšak prvýkrát, keď prišiel hneď ráno....

„Čo sa stalo?“

„Zase mi ubližujú, kopú… ja tam už nechcem.“

„Tak a dosť, idem do školy s tebou.“ Počas 5 sekúnd som sa prezliekla a takmer rýchlosťou svetla som napochodovala do školy.

Dosť zvýšeným hlasom, dôrazným! (musí ma počuť aj v riaditeľni, ako dôrazne to hovorím)

„Dobrý deň! (učiteľka ma pozdraví a ďakuje, že som hneď prišla) a ja cítim, že svoj hlas zosilňujem ešte o tón viac. Tak a ja som toho už mala dosť! Chlapec mi domov chodí s plačom, že nechce chodiť do školy, takže sa pýtam vás všetkých (pritom sa pozriem na všetkých žiačikov sediacich v laviciach, ktorí ma prekvapene pozorujú) Čo sa deje? Pýtam sa znova. Prečo si navzájom ubližujete? Baví vás to? Biť sa, kopať a provokovať?! Nech prosím príde ten žiak, čo sa ráno bil s Daníkom.“

Trieda mlčí. Ešte stále zvýšeným hlasom niečo hovorím, karhám daného žiaka, ktorý podľa slov pani učiteľky nie je v triede obľúbený a ktorý spôsobil dnešný opakovaný nárek môjho syna… pýtam sa ho, či chce byť v živote sám alebo či chce mať kamarátov. Prečo provokuješ?

Chlapcovi sa zaslzia oči. „Nechcem byť sám.“ Je mi ho ľúto, ale čo viac mu poradiť, než aby sa zamyslel a správal sa k svojim spolužiakom pekne? „Choď si sadnúť.“

Potom som pár sekúnd ticho, pozerám postupne na žiakov, ktorí sa snažia dnešný ranný výstup nejako vstrebať. Ostatne, ja tiež.

Po tých pár sekundách ticha sa úplne pokojným, snáď aj priateľským tónom pýtam: „Páčilo sa vám, že som dnes prišla a kričala som tu?“

Deti jednohlasne odpovedia: „Nie.“ Dokonca jeden spolužiak povie: „Ja som sa zľakol.“

„Zľakol si sa? Ja som sa tiež ráno zľakla, keď mi Daník prišiel domov uplakaný…. Aký máte teraz predmet?“

„Češtinu.“ odpovedia deti zase jednohlasne.

„Češtinu? To je veľmi krásny predmet. Viete, aký silný a ťažký jazyk je čeština? Aká je tvárna? A viete, koľko krásnych slov v češtine máme? Čo teraz preberáte?“ Mrknem na tabuľu a tam je napísané Podstatné mená… „Deti.“ pokračujem…. „Aké krásne podstatné slová poznáte?“ Deti ma sledujú a mlčia.

„Ja vám napoviem, keď sa dvaja majú radi, je to…“

Niekto zo žiakov odpovie: „Láska!“

„Správne, a láska je veľmi pekná… a aké ďalšie slovo – pekné podstatné meno vás napadne…?“

„Priateľstvo,“ odpovie iné dievčatko.

„Výborne!“ (mám radosť, že deti komunikujú a vidím, že komunikujú so záujmom… čo ma teší)

„A čo si predstavíte pod slovom priateľstvo?“ Pri otázke sa obzriem na učiteľku, aby som z jej výrazu v tvári zistila, či nevadí, že som im takto narušila hodinu a zdržiavam, ale ona sa usmieva a prikyvuje.

Jeden z chlapcov začne rozprávať, že je to TO, keď sa NEkopeme a NEbijeme…

„Skús to povedať inak, bez toho, aby si použil slovo kopať a biť sa….“ Požiadam ho.

„Pomáhame si….“ odpovie. „Smejeme sa...“ odpovie niekto iný.

„Jasné, pomáhame si, máme sa radi, bavíme sa a užívame si života…“ doplním ja.

Pozerám na deti, deti na mňa a vyzerá to, že si diskusiu veľmi dobre uvedomujú. Ja cítim, že im chcem viac opísať, čo to TO onoho priateľstva znamená… vysvetlím im, že každý sme iný, každý máme svoju obľúbenú hudbu, svoju obľúbenú farbu, každého baví niečo iné…. ale že sa navzájom rešpektujeme, že si pomáhame, bez toho aby sme za to niečo očakávali, a že si robíme radosť. Nie je potrebné byť na seba zlý. Pretože keď máme priateľov a priateľstvo nám dáva radosť, tak aj keď potom vonku prší – budeme stále veselí.

Nakoniec im rozprávam príhodu, ako mi kamarátka pomohla, keď sa mi pokazila práčka, deti hltajú každé moje slovo, pridávajú svoje zážitky a skúsenosti… baví ich to a mňa tiež. Avšak už budem musieť ísť, prebehne mi hlavou, alebo je to skôr žalúdok, ktorý volá po raňajkách, radšej by som zostala a bavila sa ešte ďalej....

„Deti, majte sa pekne a bavte sa. Žijeme len raz, tak si život užívajte.“

Lúčim sa s deťmi, s pani učiteľkou a odchádzam z triedy. Dúfam, že im ten dnešný výstup niečo dal, niečo pozitívne…. a dúfam, že nebudem musieť chodiť v tom našom malom meste so sklopenou hlavou, keď sa doma deti pochvália, čo sa im dnes prihodilo v škole….. :)