Náš krátky život v Holandsku

Bola zima, február. Mala som krátko po pôrode, hormóny so mnou lomcovali a manžel v rozpakoch, doma, pretože jeho zamestnávateľ nemal prácu. Bola som šťastná, že ho môžem mať doma na výpomoc, malý syn, k tomu novonarodená dcérka, prišlo mi to vhod. Nejaký ten mesiac to bez jeho príjmu vydržíme, rátame, ale zvládneme to. Zazvoní telefón, manžel váha, ale nakoniec šéfovi prikývne, pôjde do Holandska. Chytá ma hrôza, zostanem tu sama, na ako dlho, prečo? Dve malé deti, dom, záhrada, budem na všetko sama, ďaleko od rodiny a babičiek, ktoré by pomohli. Presviedčam manžela, nech zistí možnosti, že by sme išli všetci s ním. A potom už to šlo všetko rýchlo. Zabezpečiť krstiny, dohodnúť synovi operáciu, presvedčiť priateľov, ktorí sa tu o všetko postarajú a postrážia dom, vybaviť pasy a ďalšie veľké množstvo papierov, dokladov, overených kópií. Máme v ruke zmluvu, ideme na rok. Lúčime sa s rodinou, s priateľmi a všetkých uisťujeme, že je to blízko, že priletíme, že si budeme volať a písať, a že to rýchlo preletí. Sťahováci odviezli poslednú škatuľu a ideme. Je mi smutno, je mi úzko a bojím sa 12h cesty autom, bojím sa nových vecí, nových ľudí, novej krajiny. Ale najdôležitejšie bude, že budeme všetci spolu ako rodina.

Cesta bola dlhá, únavná, išli sme cez noc, dcéra prespala celú cestu, len raz sme ju nakŕmili. Syn to zvládal horšie, ale dôjdeme.

Byt bol krásny, priestranný, slnečný a studený. Ale všetko beriem pozitívne, bude sa nám tu páčiť. O 2 hodiny prišli sťahováci, manžel sa ponáhľal do práce a ja som reorganizovala, vybaľovala, prebaľovala, sťahovala, až večer bolo všetko podľa našich predstáv a potrieb. A ako to bolo ďalej? Spíšem len pár najdôležitejších okamihov a postrehov.

Zažili sme veľké množstvo prekvapení. Začnime pri nákupoch. Že bude jedlo drahšie, s tým som rátala. Je to predsa logické, s ohľadom na ich zárobky. Ale … ideme nakúpiť na trh. Vyberám si ovocie a zeleninu v úžasnej kvalite, úžasnej vône a úžasnej chuti, platím rovnakú ak nie nižšiu sumu ako u nás. Minimálne polovicu ovocia a zeleniny som v živote nevidela. Mám chuť vyskúšať všetko. Manžel ma nadšene ťahá na rybí trh, keď nerátam nepopísateľný zápach, som ohromená. Čerstvé ryby a nielen ryby, ale všetky možné potvory, ktoré im uviazli v sieťach. Cenovo drahšie ako u nás … ale sú čerstvé, žiadne aditíva, pridaná voda. Krásne, chutné, voňavé ryby. Neviem, ktorú rybu kúpiť skôr, a plánujem, ktorú si upečieme budúci víkend. Bravčové mäso, 2-3x drahšie ako u nás, ale bravčové zasa toľko nemusím, takže ma to netrápi. Len manžel je smutný, pretože údeniny kopírujú cenu mäsa. Kvalita potravín neporovnateľná. Sledujem okolitých nakupujúcich, sú tam dôchodcovia, rodiny s deťmi, v každom košíku pár vecí. A my? Česi? Klasický český vozík – preteká zo všetkých strán, je to predsa víkendový nákup, nie? Rozmýšľam, z čoho tí Holanďania vlastne žijú … Ale žijú, sú zdraví, plní energie. Ešte že máme diéty.

V parku behajú všetci, obúvam si tenisky a vyrážam tiež. Všetci ma zdravia, všetci sa smejú, míňam bežcov mladších aj starších. Náramne si to užívajú a ja s nimi. Tu sa mi bude páčiť. Krásne parky máme z oboch strán, takže vyhliadky výborné. Stretávam jedno prekvapenie za druhým. Nielenže ma predbieha asi 60-ročná babička s iPhonom a slúchadlami v ušiach, ale beží v tričku a krátkych nohaviciach. Je apríl, zima, veterno, po daždi (prekvapivo). Mám na sebe vyhrievané nohavice a nepremokavú bundu, je mi jasné, že dážď tu patrí k životu, takže som sa vybavila. Tunajší sú asi zvyknutí. Bežím okolo detského ihriska a stretávam dievčatká v šatách, legínach a sandálikoch. Nechápem, nerozumiem, tie deti musia mať zajtra nutne zápal pľúc.

Vyrážam na ihrisko. Dcérku balím do fusaku, prekvapivo je opäť po daždi, zima a fúka, syn si obliekol pletený rolák, softshellovú bundu, čiapku, gumáky a ja? Softshell. Čo iné, keď tu stále prší. Dorazíme na ihrisko. Zase pozerám, neverím, sním alebo bdiem. Deti oblečené veľmi skromne, zrejme ani netušia, čo je čiapka. Tuším, že sme navštívili naozaj otužilú krajinu. Dievčatká behajú v krásnych šatách, ktoré by som dcérke dala na oslavu či do kostola, ale na ihrisko? Mamičky tiež oblečené veľmi pekne a čo z toho, že kľačia v piesku v bielych legínach, čo z toho, že šmykľavku od mokrého piesku zjazdujú v saku. Musíme naozaj uvažovať o zmene šatníka, nech trochu zapadneme. Len mi vysvetlite, kto im perie?

Ale záhada bola čoskoro rozlúštená. Lúštim návod na práčku a prací prášok. Vďaka bohu za angličtinu. Dávkovanie – 1 viečko tekutého prášku? Neverím, robia si srandu, to nemôže stačiť. Dávam viečok aspoň 5. Mám pocit, že sa z oblečenia vyprali aj škvrny, ktoré sme si doviezli z domu. Kvalita neporovnateľná. Keď pôjdem domov, musím si nakúpiť zásoby aspoň na 10 rokov. Práčka úžasná, sušička ešte lepšia. Beriem do ruky vysávač. Siemens? Super, snáď bude dobrý. Zapínam najvyšší výkon, syn alergik, musím vysať všetok prach. Nie som schopná vysávač ani odlepiť od koberca. Fajn, uberám na sile a som patrične šťastná, úžasný vysávač mám v ruke.

Vyrážame do obchodíka, prechádzam ulicami a pozerám do okien. Pozerám sa, ako ľudia raňajkujú, pijú kávu, čítajú noviny, smejú sa, upratujú, pripravujú niečo v kuchyni. Pozor, veľký brat sa pozerá. Ako len môžu žiť bez záclon a závesov?

Míňam ďalšie a ďalšie ulice, stretávam veľké množstvo ľudí a zastavujú ma dôchodkyne, ktoré sú očarené mojimi dvoma deťmi. Som hrdá, tak hrdá na svoje krásne deti. A hanbím sa, tak sa hanbím za svoju mizernú angličtinu. Každá 80-ročná babička vie po anglicky lepšie ako ja. Okamžite, ale okamžite si tu musím nájsť kamarátku a pilovať svoju jazykovú výbavu. Z internetu sťahujem nielen učebnicu anglickej konverzácie, ale aj holandčinu pre samoukov. Končím pri kapitole 3. Niečo také zložité som v živote nevidela, aj kvantová fyzika je zrozumiteľnejšia. A chrochtanie mi už vôbec nejde, padne definitívne rozhodnutie, zostanem pri angličtine.

Kamarátku som si našla, pôvodom Češku, s dcérkou. Zamilovala som si ich. Ich bezstarostnosť, ich ľudskosť, ich pohodu a otvorenosť … ráno ideme na kávičku, popoludní na prechádzku. Riešime spolu dôležité aj nedôležité témy. Má pani na výpomoc, na opatrovanie, na varenie. Jednoducho všetko v pohode. Sme žabiari, ale jednoducho žijeme inak, skromnejšie.

Krajina je to krásna, chodíme na výlety, ale je to placka nad placku. Len lúky a vodné kanály. Deti môžu behať len v parku.

Prší, prší len sa leje … Fúkaj, fúkaj vetríček … naše obľúbené pesničky. Mrznem, je mi zima, doma, vonku, v aute, v posteli. Každodenne sa vraciame z každej prechádzky mokrí, ich dážď ani softshell nezvláda. Hľadám adresu najbližších lekárov, hysterka, deti budú určite čoskoro choré. Kdeže … zdravšie ako kedykoľvek predtým.

Preprava autom hrozná. Pešo všade ďaleko. Vyťahujem bicykel – horský. Zapínam vozík a vyrážam. Opäť sme exotický druh. Ale už som si zvykla. Deti schované vo vozíku pre dvoch, pod perinkou, pod pršiplášťom. O množstve bicyklov nemá zmysel hovoriť. Som úplne ohromená holandskými backfiets. Mamičky naložia 3 deti, nasadnú a hajde. Prilby nepoznajú, čiapky takisto, prší neprší … neriešia. Reumatológovia tu majú asi žatvu.

Raz týždenne stretávam autá čistiace ulice, upratovacie čaty stále čistia ulice, raz mesačne mi firma príde umyť okná, a nielen mne, ale všetkým susedom a ďalším ľuďom a domom v ulici. Fascinuje ma to, a preto sa vypytujem. Naozaj si tu zakladajú na službách a dávajú tým prácu aj ďalším ľuďom. Ide to inde, prečo to nejde aj u nás v ČR?

Ich úrady sú naozaj rýchle, už mesiac po príchode nám chodili informácie o meste, o školstve, o zdravotníctve. Ponúkli nám ich očkovací kalendár, preventívne programy, dokonca nás navštívila zdravotná sestra, ktorá nám vysvetlila celý systém zdravotníctva (a dokonca aj školstva) a určite bolo jej úlohou skontrolovať aj podmienky, v ktorých naše deti žijú. Všetko by som jej odpustila, ale to, že mi prešla celý byt - celý povysávaný a vytretý takmer sterilný byt - v topánkach, v čižmách, v ktorých prišla z vonku, to som jej odpustiť nemohla.

Je mi smutno, stýska sa mi, prší, fúka, stále neviem dobre po anglicky … peniaze máme, kamarátku mám, manžel je spokojný, deťom je to fuk. Všetko vyzerá ako idylka, napriek tomu je mi horšie a horšie. Mám pocit, že na mňa všetko padá. K tomu ma ubíja aj syn, ktorý vidí či nevidí „duchov“. Tak som sa tešila a chcela si skúsiť niečo nové, ale nezvládam to. Bezdôvodný pocit smútku. Po 5 mesiacoch letíme domov, pretože nám vytopilo domček. Manžel sa vracia sám. Musím zostať doma, kým sa všetko upratá, opraví a vykonajú sa drobné stavebné úpravy a drenáže, aby sa situácia už neopakovala. Manžel po dvoch týždňoch volá, že náš pobyt bude ukončený. Nejaký průšvih na projekte, už ani neviem, čo sa stalo, ale je mi to jedno, som šťastná, som doma v krajine, ktorú milujem, nech je aká je. Medzi priateľmi, s ktorými mám spoločnú minulosť, prítomnosť a snáď aj budúcnosť. Späť pri rodine. Som rada, že môžem vybehnúť do lesa, že môžem vyraziť na túru do hôr, že môžem len tak voľne niekam ísť, bez toho aby som šliapla na súkromný pozemok či spadla do vodného kanála. Veľmi rada pôjdem navštíviť svoju kamarátku, ale o to radšej sa zase vrátim domov. Zakorenila som tu a milujem to tu. Už to viem, už sa nikam nepohrnem. Ale som vďačná za túto skúsenosť, a ak váhate, tak choďte do toho. Za tú skúsenosť to stojí.