Keď je radosť z bábätka rozťatá rakovinou štítnej žľazy

Celý život som sa tešila na okamih, keď sa stanem matkou. Nič som si v živote neželala viac.

Držala som v náručí toho drobčeka a tešila sa na to, čo nám život prinesie. Plne dojčená dcérka však takmer nepriberala. Dva mesiace po pôrode sa mi na krku urobila hrča a vyľakala som sa. Myslela som si, že by som mohla mať nedostatok jódu a že azda aj to by mohol byť dôvod, prečo dcérka nepriberá. Našťastie som v tom čase už niečo o štítnej žľaze vedela a hneď som vyrazila k praktickému lekárovi po žiadanku na endokrinológiu.

Ani vo sne by mi nenapadlo, aké ťažké je zohnať endokrinológa, ktorý vás vyšetrí hneď, nie po polročnej čakacej lehote. Veď som jasne akútny prípad - po pôrode sa mi v priebehu pár týždňov urobila na krku hrča a mám dojča, ktoré nepriberá. Môže byť azda niečo akútnejšie? Nemusím asi hovoriť, že čo sa týka akútnosti, čelila som akurát výsmechu.

Po desiatkach telefonátov som skúsila endokrinológiu Bulovky, kde mi naozaj úžasná sestrička vyhľadala kontakt na súkromnú ambulanciu. V tom čase tam na moje šťastie bola tehotná lekárka, ktorá ma vzala hneď na druhý deň. Pre ňu som akútna bola. Po úvodnej kontrole mi vytelefonovala konzultáciu u svojho kolegu. Až neskôr som zistila, že je jedným z najskúsenejších odborníkov na štítnu žľazu.

Pán doktor bol najprv pobavený a hovoril mi, že my ženy sme po pôrode také trochu hysterky. Urobil mi dôkladné vyšetrenie a odobral vzorku na histológiu. Na druhý deň mi telefonoval výsledky a hneď na úvod hovoru sa mi ospravedlnil za svoje nevhodné žartovanie. Výsledky boli nedobré. Avšak vzhľadom na to, že som bola krátko po cisárskom reze a plne som dojčila, rozhodol, že na operáciu pôjdem, až bude dcérke rok a dovtedy bude moja štítna žľaza tlmená liekmi. Bolo to najlepšie rozhodnutie. Rok som dojčila a bola som ako-tak v pokoji.

Keď malej bolo 14 mesiacov, išla som na prvú operáciu. Odstránenie ľavého laloka štítnej žľazy. Výsledky histológie boli zlé - rakovina. O dva mesiace som musela na operáciu znova - odstránenie zvyšku štítnej žľazy. Preplakala som kopec nocí. Prečo práve ja? Prečo mám rakovinu? Veď mi ešte ani nebolo 30! Prečo si nemôžem užívať bábätko.

Usporiadala som si myšlienky v hlave a rozhodla som sa užiť si s ňou každú pidichvíľočku. Strašne som sa bála smrti. Asi najväčší strach som mala z operácie, po narkóze mám problémy s dýchaním a po prvej operácii ma museli resuscitovať (túto celkom „nepodstatnú“ informáciu mi však povedali až po druhej operácii a ešte omylom).

Dcérka bola na mňa veľmi fixovaná, týždenné odlúčenie ju vrátilo v psychomotorickom vývine o niekoľko týždňov späť - prestala rozprávať, vrátila sa k lezeniu po štyroch, bola nedôverčivá, nepustila ma ani na krok. Rekonvalescencia bola dosť zložitá - nesmela som ju dvíhať, musela som dávať pozor, aby ma pri hre nenarazila do jazvy na krku. Našťastie sa naučila liezť do kočíka a von sama. V lete som zakrývala krk šatkou. Užívala som si s ňou doslova každú sekundu. (A ak mi rakovina niečo dala, tak rozhodne schopnosť užívať si aj tie najmenšie maličkosti a každú peknú chvíľočku.)

Na konci leta lekári rozhodli, že musím na ožarovanie rádiojódom. Dcérka sa našťastie sama odstavila, ale nikto nebol schopný dať mi informácie o tom, ako ožarovanie prebieha a aké sú obmedzenia v starostlivosti o dieťa. Nikomu neprišlo podstatné povedať mi, že budem 14 dní hospitalizovaná bez možnosti návštev dcérky, že po prepustení možno nebudem môcť ešte niekoľko dní opatrovať dcérku. Neustále som musela lekárom vysvetľovať, že fakt, že som 1,5 roka po cisárskom reze, znamená, že mám 1,5-ročné dieťa, o ktoré sa v mojej neprítomnosti bude musieť niekto starať a ten niekto si bude musieť vziať dovolenku alebo paragraf (netušili sme, aké sú možnosti, a tiež sme si to museli sami zistiť v zákonníkoch, ani na úradoch nám nikto neporadil)....

Našťastie som nemusela nastúpiť v novembri, ale až na prelome januára a februára nasledujúceho roka. Pre dcérku bolo 14-dňové odlúčenie veľmi náročné, pre mňa tiež. Našťastie som si nazbierala potrebné informácie a podarilo sa nám zabezpečiť aj starostlivosť o malú v čase mojej hospitalizácie. Malá po týždni odlúčenia prestala jesť a pila iba mlieko. Bola v depresii. Bola som zúfalá, že jej nemôžem pomôcť. Nikdy v živote som sa necítila tak bezmocná.

15. deň som bola prepustená domov s odporúčaním držať sa od dieťaťa vo vzdialenosti 1 meter. Aj to sme nakoniec zvládli. Dcérka sa postupne spamätala a hneď začala zase normálne jesť mamine nemastné neslané papanie.

Som šťastná, že dnes už viem, že rakovina štítnej žľazy sa dobre lieči práve ožarovaním rádiojódom. Ale získavanie informácií bolo cestou tŕním. Čo si nezistíte sami, to neviete. Nie je mi jasné, prečo tehotné a ženy po pôrode nepodstupujú skríningové vyšetrenia štítnej žľazy, keď odborníci veľmi dobre vedia, že práve po pôrode a počas obdobia dojčenia dochádza k rade patologických zmien v štítnej žľaze a niektorým sa dá zabrániť kontrolovaným užívaním liekov.

Vlani na jeseň som mala ísť na kontrolné miniožarovanie, do toho však zasiahol život - život nášho druhého dieťatka. Druhé tehotenstvo sa nieslo v trošku hororovom duchu, ale to je už zase iný príbeh so šťastným koncom...

Vás, ženy a mamičky, prosím, aby ste nepodceňovali hrče na krku. Nemusí to byť nič, ale lepšie je zachytiť uzlíky včas a mať skontrolovaný ich vývoj. Lekár pozná, kedy je potrebné s uzlíkmi v štítnej žľaze niečo urobiť. Rakovina štítnej žľazy nebolí a roky vás nemusí nijak obmedzovať. Je ľahko liečiteľná - operácia a následné ožarovanie rádiojódom ničí práve bunky štítnej žľazy, zvyšok tela je zasiahnutý minimálne. Do mesiaca po operácii a potom aj mesiac po ožarovaní sa môžete vrátiť do bežného života, do práce. Ak budete liečbu odkladať, rakovina môže metastázovať - najčastejšie do pľúc a obličiek, ale aj v tomto štádiu je liečiteľná, hoci sa potom liečba predlžuje.

Ak budete potrebovať niečo opýtať, pýtajte sa, čo som zistila, rada odovzdám ďalej.

Prajem pevné zdravie.