Môj príbeh - Alopécia

Alopécia je choroba, má svoje diagnostické číslo, lieči sa na kožných klinikách, účinnosť je však asi tak relevantná, ako to, koho a kedy postihne. Ja však budem písať priamo o sebe. Pre mňa to nie je choroba, ale kozmetická vada, ktorá má svoje mínusy, ale aj plusy (koľko ušetrím za depilácie a kaderníkov, v súčte vyjde lacnejšie aj tá parochňa).

Ako dieťa som bola často chorá, väčšinou mi zaberal až penicilín, takže moja imunita bola nič moc. Vlasy mi prvýkrát vypadli na dvoch miestach vo veľkosti mince, asi v 5 rokoch, vtedy som chodila na tzv. „sneženie“, zabralo to a ja som mala do puberty vlasy, jemné, slabé, ale mala.

Po 12. roku sa mi objavilo prvé ložisko, presne ohraničené kruhové lysé miestečko a bohužiaľ stále sa rozrastajúce, kým ma objednali na kožné do FN HK, už som mala dve kolieska ako dospelé dlane. Tam na mňa vybafli hospitalizáciu, kopu krvných a kožných testov, ale nič, čo by výpadok spôsobilo, takže čo lekári povedia, keď nevedia: STRES, no ale kto by sa v takej situácii nestresoval, že.

No, skúšali na mne iontoforézu, žiarenie PUVA ... brala som injekcie B12 a Panthenol, zinok a neskôr rôzne varianty B-komplexu (osvedčil sa mi Biosil Plus, kam sa hrabú Reghaary a im podobné). Plešky zarastali, ale aj sa objavovali nové, raz som mala vlasov menej a musela som nosiť šatky a parochňu, inokedy sa to dalo načesať tak, že takmer nebolo nič vidieť.

V období na VŠ to bolo celkom v pohode, potom som si začala robiť vodičák, štátnice a hlavne hľadanie prvej práce, priznávam, že stresu bolo veľa a vlasy padali, potom už aj obočie, mihalnice a chlpy.

S hľadaním partnera, okrem toho, že v puberte som sa zaľúbila vždy do toho, ktorý ma nechcel, som problémy nemala, hlavne som mala a mám skvelých kamošov, ktorí ma bránili.

Keď sa ale vrátim na VŠ, v tom čase som našla úžasného chalana, ktorý ma zbožňoval takú, aká som, bolo to krásne. Ale našiel sa niekto iný, s kým som si rozumela viac a navyše medzi nami lietalo toľko energie, že by nechytil naozaj len suchár a stále to medzi nami láskyplne iskrí ;-) V tom čase som mala len malé plešky, ktoré sa darilo skryť, môjmu milému to nevadilo, aj keď to vedel skôr, ako sme spolu začali chodiť (je to brat mojej dobrej kamarátky a teda aj teraz švagrovej).

Po pár mesiacoch v prvej práci znovu výpadok, hospitalizácia. Ale trochu zlepšenie a hlavne prvé tehotenstvo, vlasy mi silneli a bolo mi nádherne. Po odstavení a potom hľadaní druhého zamestnania znovu výpadok, návšteva kožného, tam mi odporučili vpichy kortikoidov, najprv to vyzeralo ako zázrak, ale po pár týždňoch masívny výpadok, stručne všetkého.

Od tých čias nemám ani chlpček, (áno, ani v intímnych partiách) ďalšie dve tehotenstvá a pôrody nemali žiadny vplyv, na liečbu som sa vykašľala, našla som si na facebooku skupinku ľudí, kde sa podporujeme a radíme si, čerpám inšpiráciu na ďalšie možnosti liečby. Čo viem ale iste je, že pôjdem prírodnou cestou, zrovnám sa vnútorne, a buď vlasy narastú alebo nie, už mi to nevadí, mám milujúcu rodinu, som zdravá, tak o nič nejde :-D

Ak môžem napísať niečo z pohľadu mojej maminy, tá to asi niesla horšie ako ja, vyčítala si, že musela niečo urobiť zle a stále hľadala problémy v rodine, ako a kedy sa to mohlo stať a prečo. Pritom robila pre mňa všetko možné vrátane liečiteľa a kineziológie, drahých liekov a parochní.

Takže maminky, ak sa alopécia objaví u vás alebo vašich detí, svet sa naozaj nezrúti, je to autoimunitné ochorenie, ktoré nie je dedičné, jednoducho sa vyskytne a aj keď stres výpadok zhoršuje, priama príčina to nie je, ja som teraz niekoľko rokov v pohode, spokojná a nič. Tým ale nechcem liečebné postupy kožných klinik zatracovať, mnohým ženám aj mužom liečba pomohla a vlasy majú.

Nás, ktorí máme tú alopéciu zakódovanú až príliš hlboko v tele, prosím o rešpekt a nie hlúpe pohľady, alebo ohováranie, sme na seba rovnako hrdí ako ktokoľvek iný. A ak by niekto chcel pomôcť, obráťte sa na nadačný fond Grácie a darujte vlasy, nech aj my môžeme zažiť ten pocit, keď vám vlasy viejú okolo tváre :-)