Nočník

Nočník, nočník, nočník.. Môžem Vám povedať, že sa mi o ňom aj niekoľkokrát snívalo.. Začínala som mať takmer nočné mory.. Prečítala som nespočetné diskusie na internete, písala do poradní, riešila túto tému s našou detskou lekárkou, absolvovala veľa debát s kamarátkami aj cudzími mamičkami kdesi v parku, veľa podvečerov sme s manželom venovali rozprávaniu o nočníku, záchode a čúraní, z čoho vznikali aj hádky a nechuť počuť čokoľvek na túto tému.. obaja sme už celkovo prepadali zúfalstvu..

Syna som deň po tom, čo sa sám posadil (cca 9. mesiac), s veľkou slávou posadila na nový nočník. S predstavou, že všetko pôjde hladko, syn si bude určite veľmi skoro pýtať sám, (synovec bol predsa tiež od roka bez plienok) nabudená rečami babičiek, (že oco začal chodiť vtedy a strýko vtedy..) som sa tešila na lepšie a finančne tak nenáročné zajtrajšky (používali sme jednorazovky).

Pravda je, že som ho nijako pravidelne nezačala vysádzať. Videla som na ňom, že je ešte nezrelý a aj tak nevie, čo robí. Občas som ho ale na nočník posadila a dokonca sa raz podarila aj kaka (ktorú máme, samozrejme, na pamiatku odfotenú :) - nie, nerobím si srandu :-D ) Potom prišlo obdobie vzdoru, keď syn nechcel o ničom, na čom by musel chvíľu sedieť a nebehať, ani počuť. Na internete som si našla, že výhodné je nechať dieťa mesiac, dva „zabudnúť“ a dozrieť. To som dodržala a už nám bol rok a pol. Pohľady a vypytovanie babičiek začali silnieť. Skúsila som znova, či by bol syn aspoň trochu prístupný ďalšiemu pokroku. Nebol.. a odvtedy (do naučenia sa) do nočníka, do záchoda, na trávu, nikdy nič neurobil. Hovorila som si, že mentálne je na to určite dosť zrelý. Tip z internetu, ako to zistiť (poviete dieťaťu, aby vám z vedľajšej izby donieslo červené jablko zo zeleného stola, alebo niečo také :D) som mala vyskúšaný a syn túto úlohu zvládal bravúrne. Tak prečo?? No, skúsila som mu teda vyzliecť plienku a nechala som ho behať len v tepláčikoch. Bohužiaľ mu táto skutočnosť ale vôbec nevadila a behal po byte v mokrých nohaviciach, ponožkách, papučiach a ničoho si nevšimol.. (z čoho som ja kypela..) Nikdy som to nevydržala dlhšie ako pol dňa. Synovi sa blížil druhý rok a ja som mala čoraz väčšie tehotenské brucho.. Naozaj sa mi nechcelo po ňom upratovať stále mláčky, ohýbať sa, liezť po zemi a podobne, ale na druhej strane.. „predsa ho to musíme naučiť skôr, ako sa narodí druhé.. predsa nebudeme plienkovať oboch...“ Babičky začínali šalieť.. Ja som ale nakoniec všetku snahu vzdala, nechala som ho byť a len ďalej som v hlave preberala, alebo ako som písala vyššie, so všetkými možnými aj nemožnými ľuďmi, možnosti, ako ho to naučiť..

Ešte väčším problémom sa zdala byť kaka. Na synovi bolo vždy poznať, že sa niečo blíži.. Behal po byte, dupal, tancoval, ako sme tomu hovorili „kakací tanec“, skrýval sa (mal jedno svoje obľúbené miesto za detským stanom v kúte detskej izby) - tu som mu tiež niekoľkokrát skúsila nočník pristaviť, a to tak do stanu, ako aj za neho a podobne.- čo bola ďalšia rada, ktorú som počula pre zmenu v televízii. Nočník postaviť na miesto, kde bude mať dieťa pokoj a bude tu samo. Nepomohlo nič. Syn mal občas naozaj tvrdú stolicu, mal strach, že ho tlačenie bude bolieť, takže radšej kaku zadržiaval a potom dva dni na to plakal od bolesti. Možno to bolo skúšaním na nočník, možno len náhodou, že ho to raz bolelo, takže mal stály strach, neviem. Nemyslím si ale, že by sme mu spôsobili akúkoľvek traumu. Aj keď ma to veľmi trápilo, extrémne som ho nikdy nenútila. Sama mám zažitú traumu z detstva na túto tému a snažila som sa tomu práve preto vyvarovať! (Dohodli sme sa s detskou doktorkou a syn berie dvakrát denne laktulózu proti zápche a je to o mnoho lepšie.)

Vo dvoch rokoch a troch mesiacoch som podľa rady lekárky začala syna pravidelne posadzovať rovno na záchod s redukciou sedadla, a to cca každé dve hodiny. Plienku som mu nechala, len som ho skúšala pravidelne vysádzať. Týždeň neurobil vôbec nikdy nič. Po týždni povedal ráno, že už plienku nechce, a odvtedy chodí a hlási si sám na obe.. Neviem, čím to nakoniec bolo. Tiež sme mu stále vtĺkali, že už je veľký, deti v škôlke tiež nemajú plienku a podobne. To je jedno, ale stalo sa.. Povedala by som ale, že s najväčšou pravdepodobnosťou na to jednoducho dozrel.. Každé dieťa má svoj čas, každé je iné a nie je možné ich odsudzovať a posudzovať! Ja som mala tiež strach, že sa to nikdy nenaučí, že budeme do dospelosti kupovať plienky a že mu to vadiť nebude.. a on na to prišiel.. :) Jój, pár prvých „oznámení“ sme ohodnotili hlasným potleskom a cukríkom. Časom ale cukríky zmizli. Kým si totiž umyl ruky a utrel do svojho nového uteráčika visiaceho na novom vešiačiku s Krtkom, úplne na to zabudol.. :)

Takže ak niekto zúfa tak, ako som zúfala ja, pokoj! Všetci sa to naučia, hlavne v pohode, ono sa to nepos..e :-D a nie je to klišé, je to tak ;)