Čo mi rodičovstvo vzalo a čo mi dalo

Prebúdzam sa, už svitá. Cítim, ako moje telo zaplavuje vlna energie, ponáhľam sa do kuchyne, chystám banánový mix s mliekom, obúvam si tenisky a vybieham. Zhlboka sa nadychujem a cítim, ako čerstvý vzduch prospieva každej bunke môjho tela. Cítim sa báječne, bežím a bežím a viem, že mi patrí celý svet. Som mladá, krásna, štíhla. Milujem ranný beh. Sprcha, raňajky, sadám do auta a teším sa do práce. Dôjdem k zákazníkovi, vyriešime problémy, prebereme posledné trendy v móde, nedávne a nadchádzajúce kultúrne akcie, témami sa dotkneme áut, mužov, jedla, diét a okolo poludnia vyrazíme na obed. Užijeme si ho, nie je kam sa ponáhľať. Sadám do auta a navštevujem ďalšieho zákazníka. Sedíme, pijeme kávu, riešime ich trápenia a hľadáme riešenie. Nie je to také jednoduché, ale nakoniec s pocitom dobre odvedenej práce opäť sadám za volant a vyrážam po D1 smerom domov. Šoférovanie ma napĺňa, ovládam kovového kolosa, ktorý ma na slovo poslúcha. Pustím si rádio, spievam si a opäť ma zaplaví pocit, že život je krásny, že mi patrí svet a že je to vlastne raj na zemi. Otváram vchodové dvere, manžel je už doma, práve tiež dorazil. Čo si dáme na večeru? Zájdeme na pizzu? Nie, uvarím špagety. Po večeri vyrážame na krátku prechádzku, so zaujatím mu opisujem, ako som dnešný deň zvládla, čo všetko som vyriešila, koho som stretla a čo som sa dozvedela. Večer vyberieme film, vybavím ešte niekoľko e-mailov a spokojne zaspávam. To bol zase krásny deň, musíme vymyslieť nejaký plán na víkend. Čo budeme robiť s dvoma voľnými dňami. Usmievam sa a upadám do ríše snov.

Ozýva sa krik a plač, prebúdzam sa, hlava mi praská a ja dúfam, že sa manžel zdvihne a pôjde utíšiť jedno z našich detí. Absolútne nerozoznám, ktoré teraz plače. Po 4 hodinách prerušovaného spánku mi je to však celkom jedno. Hlavne nech je už zase pokoj. Manžel zaujal rovnakú stratégiu nečinnosti a plač tiež ignoruje. Vyleziem z postele, vlečiem sa chodbou, plače tá mladšia, krívam do kuchyne, chystám mlieko a premýšľam, čo jej do mlieka nasypem, aby bol aspoň chvíľu pokoj. Zuby, zase rastú zuby. Preboha, koľko zubov jej ešte vyrastie? Koľko takých nocí ešte zažijeme? Zazvoní budík, hlava praská ešte viac, chystám mlieko, čaj, ibuprofén. O raňajkách si môžem len snívať. Snáď tá bolesť čoskoro prejde. Beh hore a dole, plienky, tepláky, tričko, fľaša na pitie, papučky … čo som ešte zabudla? A opäť hore a dole. Keby som aspoň tým behaním schudla nejaký ten kilogram. Beh ma už absolútne nenapĺňa. Neznášam ho. Deti sú nahnané do auta, odvezené do škôlky a ja si to šinem po D1 k zákazníkovi. Jazda autom je pre mňa horor, neustále monitorujem cestu predo mnou a vidím to v tých najčernejších myšlienkach. Hlavne opatrne, aby z mojich detí neboli siroty. Dobehnem k zákazníkovi a premýšľam, či som deťom naozaj nabalila všetko, či som sa vôbec učesala a či som si vzala aspoň čistú sukňu. To, že nie je vyžehlená, je mi jedno. Módne trendy sú tie tam. Hlavne čisto. Rýchlo všetko vyriešiť, prebrať, opraviť, zhltnúť horúcu kávu a hneď ďalej. Dochádzam k ďalšiemu zákazníkovi, na obed nie je čas, pijem druhú kávu, tretiu kávu, jediná téma pri obede, o ktorej som schopná a ochotná sa baviť, sú cumlíky, plienky a čo deťom na večeru. Sadám do auta, púšťam rádio, bože, tá D1 sa tak vlečie. Pohľad na hodinky svedčí o tom, že škôlku zase nestihnem. Idem ako pretekár, odpočítavam kilometre, myslím na to, ako vysvetlím pani učiteľke, že idem zase neskoro, a kúsok od Brna zisťujem, že škôlku predsa len stihnem. Pociťujem obrovské šťastie, kto nepozná, ťažko uverí. Dochádzame domov, z podlahy zbieram bundy, mikiny, upratujem topánky a rýchlo dávam variť vodu na zemiaky. Na večeru bude kaša, zemiaková. Nič lepšie už nezvládam. V televízii večerníček, výborne, Pat a Mat, rýchlo do kúpeľne, prečítať deťom rozprávku, vybaviť e-maily. Myšlienkou zavadím o manžela, kde vôbec je? Nestratil sa? Po chvíli hľadania ho nachádzam, ako pri sušičke skladá bielizeň, prehodíme pár viet na tému opäť počúrané plienky a prehryzeného cumlíka. Ukladám deti, padám zároveň s nimi s pocitom, že sme to všetci prežili. Začne ma bolieť hlava, to bude tou kávou. Zajtra ich nesmiem vypiť 5 a asi by som mala piť aj iné tekutiny. A tiež by som mala niečo zjesť. Prečo som sakra taká tučná? Kam zajtra idem? Neplatia sa obedy? Kedy sa platí škôlkovné? Ktorý je deň? Preboha, som márna matka. Všetko je márne. Otvorím oči, je hlboká noc, zabudla som si vyčistiť zuby, vlečiem sa chodbou ku kúpeľni, nakuknem do izby, kde spokojne spí to najkrajšie, čo mohla príroda stvoriť. Usadám k nim, pocit šťastia, lásky a naplnenia ma zahreje. Dodá mi silu a ja viem, že žiadny problém nie je zásadný a že toto je to skutočné šťastie. Že nám patrí celý svet.