Čakáte dvojčatá? Tešte sa a nepanikárte! :-)

Ani mama dvojčiat sa nemusí zrútiť

Vždy som si myslela, že každá maminka dvojčiat musí prežívať také tie hrdé chvíľky, keď ju pri takmer každej prechádzke s kočíkom zastavujú so slovami „jééé, dvojčatká, tie sú krásne, to musí byť radosť, musíte byť šťastná maminka!“ V skutočnosti som však zistila, že pravý opak je pravdou. A túto skutočnosť som si vyskúšala na sebe samej.

Ako sa to všetko začalo

Že budem mať dvojčatá, som si povedala už vo svojich 15 rokoch. Jednoducho som ich chcela, mať jedno dieťa mi prišlo dosť fádne. Vždy sa mi páčili dvojčatá Vojta s Ondrou z vedľajšej triedy na základnej škole, tak som si povedala, že dvojčatá Vojtu s Ondrou budem raz mať aj ja.

To som však nevedela, že o ďalších 15 rokov mi gynekológ naozaj oznámi, citujem: „áno, tehotenstvo tam je a rovno dve“... V tej chvíli ma zaplavila šialená vlna eufórie, cítila som sa úžasne. A tu tiež prvýkrát došlo k prvému stretnutiu s tou realitou. Pán doktor spustil, že síce chápe moje pocity, ale že na druhej strane je to jedno z najrizikovejších tehotenstiev (to sme už vedeli, že dvojčatká budú jednovaječné s jednou placentou), môžem rodiť až o dva mesiace skôr, hneď ma informoval o „twin to twin“ syndróme... no jednoducho aj keď som človek pomerne pozitívny, toto ma dosť vystrašilo.

Ďalší, kto nerozumel mojej eufórii, boli rodičia.. Bol to šok, myslím, že v tej chvíli stratili aj hlas. Tá reakcia ma v tej chvíli veľmi mrzela, avšak neskôr som jej začala rozumieť. Maminka ma, svoju mladšiu dcéru, stále videla ako to malé, menej zodpovedné dieťa, než bola moja staršia sestra, ktorá už v tej chvíli mala dve deti. Predstava, že ja sama budem 100 km ďaleko (rodičia bývajú v Hradci Králové, my v Prahe) starať sa o dve bábätká, bola pre ňu desivá, ak nie absolútne nemožná.

Musím však povedať, že nebola jediná, kto vo mne začal zasievať tie semienka obáv a strachu. Susedka, ktorá už má trojročné dvojčatá, blogy na internete, okolie… od všetkých som počula, aké to je a bude strašné, že prvý rok a pol budem musieť doslova prežiť, hlavne sa totálne nezrútiť atď.

A je to tu

Po zdravotnej stránke som celé tehotenstvo prežívala úplne v pohode, bez akýchkoľvek problémov, pôrod aj pobyt v pôrodnici u Apolináře sa tiež nijako nelíšili od ostatných, jednoplodových tehotenstiev.

Mali sme šťastie, Karolínka s Verunkou (áno, Vojta s Ondrou sa nekonali) sa narodili len o mesiac skôr, donosila som ich do maximálne možného termínu. Apolináře sme pre dobrú váhu a postupné, aj keď minimálne, pribúdanie, opúšťali po 6 dňoch. Dievčatá boli a sú bojovníčky.

Áno, prvé dni a týždne doma boli mazec. Vo dne v noci sa u nás striedala moja a manželova maminka, dalo by sa povedať, že sme mali tzv. ranné a nočné zmeny. Vybrali si všetku ročnú dovolenku práve na tieto popôrodné krízové začiatky. Starať sa sama o dve dvojkilové nedonosené bábätká bolo pre mňa fakt scifi, spočiatku som ani nevedela, ako ich nosiť, dvíhať, boli to strašné drobčeky. V tej chvíli som začínala chápať ten negativizmus naokolo, navyše po zhruba dvoch mesiacoch sa babičkám minuli dovolenky, takže odvtedy sme boli s ockom na drobcov už len sami.

Zvykáme si na nový rodinný život

Nezastieram, bolo to fakt strašné, nedostatok spánku, časté kŕmenie, koliky... ale pre mňa, rovnako ako pre iné maminky, sú deti najväčší poklad na svete, takže o nejakom obetovaní sa nemohla byť vôbec reč. Moje životné motto je „Čo Ťa nezabije, to Ťa posilní“. V mnohých situáciách mi to už pomohlo, v tomto prípade to platilo dvojnásobne. Tie bábätká fungovali ako pohonná hmota.

Postupom času sa všetko tak nejako usadilo, keď dievčatá spali, spali obe, keď sa „jedlo“, jedli obe, všetko malo taký nejaký poriadok. Od zhruba štyroch mesiacov dievčatá večer po kúpaní a mliečku zaspali a zobúdzali sa o šiestej, siedmej ráno. To platí dodnes. S ockom sme boli a sme vyspatí a oddýchnutí. A rada vám poviem prečo.

Už v pôrodnici som mala problémy s dojčením, dievčatá sa jednoducho nechceli prisať, takže som dostala odsávačku a fľaštičky. Áno, už od úplného začiatku pili z fľaštičky, s tým, že som ich dokrmovala Nutrilonom. Aj keď materského mlieka som mala dostatok, na samotné dojčenie som jednoducho nemala psychicky. Dojčenie jedného drobca trvalo 45 minút a o zhruba hodinku začala - či už Kája alebo Verča - znova plakať od hladu. Nákup elektronickej odsávačky a Nutrilonu mi prišiel ako veľmi racionálne riešenie. Odsávačka spoločne s Nutrilonom vydržali do ich 4. mesiaca. Potom už z časových dôvodov a tiež hlavne kvôli mojej a následne aj detskej vyrovnanej psychike bol už len Nutrilon.

Áno, vyčítam si trochu dodnes, že moje deti nemali to najlepšie, čo im mama môže dať, materské mlieko. Ale podávanie Nutrilonu, Sunaru alebo čohokoľvek iného ma jednoducho opäť postavilo na nohy. Zrazu som mohla v noci spať, dievčatá mohol kŕmiť aj ocko alebo ktokoľvek iný. Veľmi mi to pomohlo psychicky a viete, čo sa hovorí?! Keď je v pohode mama, sú v pohode aj deti a to sa naozaj prejavilo.

Na záver

Takže budúce mamy dvojčiatok.... ničoho sa nebojte! Áno, je to masaker, ale chce to prežiť počiatočnú krízovku, dať tomu nejaký poriadok a hlavne - v pohode musíte byť hlavne VY!!!!! Vaše nálady a pocity tí drobci jednoducho vnímajú a buďte si isté, že vám to vrátia. Kája s Verčou sú jednoducho pohodárky, po mamičke a ockovi. A ani názory okolia, ako to musí byť strašné a driná, a že nám dvojčatá nezávidia, nás jednoducho nerozhodia.