Výchova je opäť to najťažšie v živote

Ráno dcéru rozčúlili raňajky, ktoré pripravil manžel, do ryže si dovolil pridať cibuľu, ktorú nemá rada, a ja som trvala na tom, že do školy nemôže ísť úplne hladná a že aspoň 1/2 zje, inak do školy nejde. Dcéra povedala, že teda do školy nepôjde ;o)) Tak som povedala, nechoď, ale zavolaj pani učiteľke a ospravedlň sa, prečo dnes nemôžeš prísť. Tak si dcéra sadla k stolu a polovicu zjedla. Uff, som tam rozhodená, že si pri odchode zabudnem dáždnik, prší veľmi, tak dcére hovorím, že sa vraciam po dáždnik, a idem výťahom do bytu. Keď sa vrátim pred bytovku, dcéra je preč. Nahnevaná, že mi naschvál ušla, bežím za ňou a dúfam, že ju nenájdem pod autom. Po čase ju dobehnem a pýtam sa, ako je možné, že ide bez dovolenia do školy sama a nepočkala, dcéra sa tvári prekvapene, vraj vôbec nepočula, že som išla po dáždnik. Trošku som vychladla, možno ma fakt nepočula, možno bola vystrašená, že má ísť sama, a veľmi dobre vedela, že ôsma hodina sa blíži, a tak sa ponáhľala. Chladne som sa s ňou rozlúčila a nezabudla som výhražne povedať, že sa o tom ešte porozprávame na večernej porade. Teraz si idem znovu prečítať kapitolu Negramotného rodiča o rodinných poradách, ktoré sa majú niesť v pokojnej a neútočnej nálade, držte mi večer palce, nech zase nekričím ;o))